Hanbiť sa v určitých situáciách nie je nič zvláštne. Pre niektorých ľudí však nie je hanblivosť len okrajová vlastnosť, ale môže sa stať ústredným prvkom osobnosti. Z toho potom vyplývajú prekážky v napĺňaní medziľudských vzťahov alebo pracovných cieľov. Výskum, ktorý uskutočnil Jerome Kagan, Nancy Snidmanová a ich kolegovia na Harvardovej univerzite, sa zaoberal tým, ako vyzerajú hanblivé deti od narodenia, aké majú zvláštne prejavy a aké sú v dospelosti.
Medzi deťmi "spoločenskými" a "hanblivými" možno sledovať určité rozdiely už v druhom mesiaci veku. Ukázalo sa, že približne 15 až 20 percent novorodencov reaguje na nové podnety ostražito, ticho, ich prejav je tlmený. Na pohybujúce sa predmety alebo ľudský hlas reagujú zvýšeným tepom srdca, trhavými pohybmi ramien a nôh, častým plačom a prejavmi stresu. Vysoký tep srdca novorodencov, ktorých neskôr označili ako hanblivých, sa zaznamenal už v maternici. V štyroch rokoch sa pridáva ďalšia reakcia na emočne vzrušujúci podnet. Je to nižšia teplota v pravom prstenníku ako v ľavom.
Opačným pólom skupiny novorodencov sú tí "spoločenskí", ktorí reagujú na nové podnety spontánne. Je ich zhruba 15 až 20 percent. Medzi tieto dva extrémy nesmelosti a smelosti spadajú ostatní novorodenci.
Muži majú viac problémov ako ženy
Dlhodobé štúdie ukazujú, že 75 percent hanblivých detí a rovnaké percento spoločenských detí si svoj štýl správania zachová. Navyše veľa ľudí, ktorých v ich 14 rokoch označili ako hanblivých, boli ako batoľatá "utlmení".
Biologické podklady hanblivosti sú dedičné. Dôkazy možno nájsť u rodičov a prarodičov utlmených detí. Utlmené deti sa častejšie rodia v septembri a októbri. Teda v čase, keď telo produkuje viac melatonínu, nervovo aktívneho hormónu, ktorý sa môže preniesť na plod. K ďalším biologickým súvislostiam patria modré oči, svetlé vlasy a bledá pleť, alergia, najmä senná nádcha. Tá sa častejšie objavuje v rodinách utlmených detí a u najintrovertnejších študentov.
V priebehu sledovania hanblivosti až do dospelosti sa ukázalo, že dospelým mužom chýba duševná rovnováha, bývajú duchom neprítomní. Ak sú frustrovaní, bočia od ostatných, nevítajú nároky, ktoré sa na nich kladú, a zdráhajú sa konať. Kým dospelé ženy v strednom veku nevykazujú žiadne zvláštne problémy, častejšie žijú podľa konvenčných vzorcov v manželstve a vytvárajú domov lepšie než hanblivé ženy. Diskusia o týchto výsledkoch sa uskutočnila aj s prihliadnutím na spoločenské uplatnenie, keď sa hanblivé ženy vnímali ako dispozične lepšie vybavené na tradičnú úlohu ako hanbliví muži.
Čo je hanblivosť?
Hanblivosť môže mať podobu miernej spoločenskej neobratnosti, môže však byť aj úplne umŕtvujúcou sociálnou fóbiou. Hanblivosť môže byť chronická i dedičná, môže sa stať súčasťou osobnosti a jadrom sebavnímania. Človek sa môže hanbiť v určitých spoločenských situáciách, to však ešte nemusí byť súčasťou jeho vlastného sebavnímania. Hanblivé správanie môže vyvolávať celý rad podnetov. Najčastejšie sa človek hanbí pred autoritami, v intímnych situáciách, pred cudzími ľuďmi, ak musí prevziať osobnú iniciatívu v skupine. Hanbí sa tiež pri nadväzovaní spoločenských kontaktov v prostredí, ktoré vyžaduje spontánne správanie. Obrazne by sme mohli hanblivosť opísať ako ustupovanie zo života, ktoré oslabuje spojenie s ľuďmi.
Odborníci rozlišujú medzi hanblivosťou a introverziou, aj keď ide o blízke javy. Introverti jednoducho dávajú prednosť samote pred spoločenskými aktivitami, ale nemajú strach zo spoločenských kontaktov ako hanbliví ľudia. Extroverti, naopak, dávajú prednosť spoločenským aktivitám pred samotou. Aj keď sú hanbliví ľudia prevažne introverti, v mnohých situáciách sa môžeme stretnúť aj s hanblivými extrovertmi. V súkromí sú hanbliví a na verejnosti otvorení. Osvojili si nevyhnutné komunikačné schopnosti a majú schopnosť ich uplatňovať vo vopred daných situáciách, kde každý zastáva predpísanú úlohu a kde zostáva len malý priestor na spontánne správanie. Úzkosť zakorenená hlboko vnútri však vypláva na povrch napríklad v intímnych kontaktoch.
Zameraní na seba
Dôsledky hanblivosti sú veľmi znepokojujúce. Ľudia, pre ktorých je hanblivosť celoživotným problémom, nevyhľadávajú spoločenské situácie, majú menej partnerov, menej sa prejavujú, majú menší záujem o druhých ľudí ako ľudia, ktorí nie sú hanbliví. Hanbliví ľudia, najmä ak rokujú so sebavedomým človekom, sa zameriavajú sami na seba, namiesto toho, aby sa plne venovali konverzácii. Hanbliví jednotlivci často pociťujú vnútornú neistotu, vnímajú sami seba ako utlmených, neobratných, nepriateľských alebo neschopných, najmä vo vzťahu k osobám, ktoré ich sexuálne priťahujú. Považujú sa za menej fyzicky atraktívnych. Výskum však naznačuje, že ak takého človeka hodnotia iní ľudia z hľadiska príťažlivosti, jeho hanblivosť s hodnotením nesúvisí.
Desať až dvadsať percent hanblivých jednotlivcov nemá základné komunikačné schopnosti. Nevedia napríklad, čo majú povedať alebo urobiť, ako to urobiť a kedy najvhodnejšie reagovať. Hodnotenia dokázali, že niektorí hanbliví ľudia hovoria menej, prinášajú do konverzácie menej tém, častejšie odvracajú pohľad, nervózne sa dotýkajú sami seba a ich mimika je podstatne chudobnejšia.
Aj keď sa hanbliví jednotlivci vnímajú ako menej priateľskí a menej asertívni, ostatní ich nevnímajú tak negatívne ako sa obávajú. Hanbliví ľudia si pamätajú negatívnu spätnú väzbu výraznejšie ako ľudia menej úzkostliví a sú na prípadné negatívne reakcie ostatných výnimočne citliví.
Ukázalo sa, že tento odstup zasahuje do spoločenských vzťahov viac než úzkostlivosť, najmä v sexuálnych kontaktoch. Hanbliví jednotlivci svoju schopnosť uspieť v spoločenských situáciách podceňujú a bývajú pesimistickejší v súvislosti so spoločenskými situáciami. Priaznivú reakciu neočakávajú ani vtedy, keď veria, že sú schopní podať primeraný a pôsobivý výkon. Hanblivosť je stratégia, ktorá jednotlivca obmedzuje - je dôvodom či ospravedlnením očakávaného spoločenského neúspechu, ktorý sa časom stáva barličkou typu "nedokážem to, pretože sa hanbím".
Kultúrne rozdiely a moderná spoločnosť
V Spojených štátoch sa hanblivosť najčastejšie vyskytuje u Američanov ázijského pôvodu a najmenej u Američanov židovského pôvodu. Výsledky výskumu ukazujú, že hanblivosť je všeobecný jav. Najmenej s ním prídu do styku Izraelčania (31 %), najviac Japonci (57 %). V Mexiku, Nemecku a Indii sa výskyt hanblivosti blíži k 40 %, podobne ako v Spojených štátoch. Jedným z vysvetlení kultúrnych rozdielov medzi Japoncami a Izraelčanmi môžeme byť skutočnosť, že každú kultúru ovplyvňuje to, komu prisudzuje podiel na úspechu a komu dáva vinu za zlyhanie. V Japonsku sa úspech jednotlivca prisudzuje rodičom, prarodičom, učiteľom a ďalším, zatiaľ čo neúspech je prirátaný jednotlivcovi. Dôsledkom je obmedzenie verejného vystupovania a neochota podstupovať riziko ako jednotlivec. V Izraeli je situácia úplne obrátená. Neúspech sa pripisuje rodičom, učiteľom, priateľom, antisemitizmu a ďalším zdrojom, zatiaľ čo akýkoľvek úspech sa priráta aktivite jednotlivca. Dôsledkom je orientácia na aktívne správanie.Článok je prevzatý z časopisu Psychologie Dnes a je redakčne upravený.
V Japonsku je hanblivosť rozšírenejšia ako v krajinách, ktoré kladú dôraz na individuálnny úspech.