Legendy o monštre z hlbín nie sú v tejto oblasti žiadnou novinkou, pretože prvé zmienky pochádzajú už od pôvodných obyvateľov z kmeňov Irokézov a Abenakiov, ktorí hovorili o tvorovi menom Gitaskog.
Skutočné šialenstvo však vypuklo až v modernej ére, konkrétne v roku 1977, keď Sandra Mansi zhotovila slávnu snímku, na ktorej z vody vyčnieva dlhý krk s malou hlavou.
„Bola som na smrť vydesená, celá som sa triasla,“ spomínala neskôr autorka fotografie na okamih, ktorý navždy zmenil pohľad na toto pokojné severoamerické jazero. Hoci skeptici dodnes tvrdia, že išlo len o plávajúci kmeň alebo optický klam, pre miestnych obyvateľov a nadšencov je Champy úplne reálnou súčasťou ich identity.
V priebehu rokov sa objavili desiatky ďalších svedectiev, ktoré opisujú stvorenia s dĺžkou desať až pätnásť metrov a s niekoľkými hrbmi.
„Videl som, ako sa tá vec pohybuje proti prúdu a robí obrovské vlny, ktoré rozhodne nespôsobuje žiadna bežná ryba,“ opísal svoj zážitok jeden z miestnych rybárov, ktorý si zo strachu pred posmechom neželal uviesť svoje meno.
Vedci sa síce snažia fenomén vysvetliť prítomnosťou obrích jeseterov alebo neobvyklými podvodnými prúdmi, ale pre turistov i záhadológov zostáva Champy symbolom tajomna a do regiónu každoročne láka tisíce zvedavcov túžiacich po vlastnom stretnutí s americkou Nessie.
Škótske jazero Loch Ness a americké jazero Champlain majú spoločné viac než len hlboké, temné vody ľadovcového pôvodu, pretože obe lokality sú po generácie opradené identickými mýtmi o prehistorických tvoroch.
Práve porovnanie s európskym originálom ukazuje, ako hlboko je túžba po objavovaní neznámych tvorov zakorenená v ľudskej kultúre bez ohľadu na kontinent.
Zatiaľ čo Champy má svoje korene v indiánskom folklóre, príbeh škótskej Nessie formoval moderné dejiny kryptozoológie a stal sa celosvetovým fenoménom.
Prvá písomná zmienka o škótskom monštre pochádza už z roku 565 nášho letopočtu, keď mal podľa legendy svätý Kolumba zachrániť plavcov pred útočiacou vodnou príšerou v rieke Ness. Skutočný rozmach záujmu však nastal až v roku 1933, keď manželia Spicerovci opísali, že pred ich autom prebehol cez cestu neznámy obrovský tvor a zmizol v jazere.
O rok neskôr bola publikovaná slávna „fotografia chirurga“, ktorá zobrazovala siluetu dlhého krku vztýčeného nad hladinou a po desaťročia slúžila ako hlavný argument zástancov existencie tvora, než sa v deväťdesiatych rokoch ukázalo, že išlo o prepracovaný podvod s detskou ponorkou.
Vedecké výskumy v priebehu rokov priniesli jednoznačné zistenia, ktoré možnosť prežitia obrieho plesiosaura alebo iného pravekého plaza prakticky vylučujú.
Jazero Loch Ness síce dosahuje úctyhodnú hĺbku viac ako 220 metrov, ale jeho chladná voda obsahuje príliš málo živín a biomasy na to, aby dokázala uživiť čo i len malú populáciu takýchto veľkých živočíchov.
Rozsiahla analýza vzoriek DNA z prostredia jazera z roku 2019 navyše neodhalila žiadne stopy plazov, zato potvrdila obrovské množstvo genetického materiálu úhorov riečnych.
Vedci sa preto prikláňajú k záveru, že väčšinu pozorovaní majú na svedomí buď optické klamy, alebo práve nadpriemerne veľké úhory, čo však turistom ani hľadačom záhad nebráni v tom, aby pri brehoch jazera ďalej hľadali bájnu siluetu.
