„To je záhada. Podlaha rovno, kachličky nakrivo!“ čuduje sa podlahár. „Však vám niekto odrezal nohy na linke?“ Babička drží mamu a snaží sa predísť masakru. „Nenadávaj mu, je v dedine jediný.“ Prababička na vozíčku sa pokúša zvládnuť novú terénnu vlnu v kuchyni.
Prísahám, že prechovávam absolútnu úctu k majstrom remesla. Keď mám príležitosť, s nábožnou úctou sledujem, ako pod rukami skúseného odborníka vzniká umelecké dielo, či už je to váza z betónu a medi, dokonale položená dlažba alebo voňavý stôl z dreva. Obdivujem zázrak rovných škár a nezvlnených kachličiek.
Videla som steny u ľudí, ktorí opovrhli dlhoročnými skúsenosťami znalcov. Na rohy niektorých ich odstávajúcich kachličiek v kúpeľni by si človek takmer mohol zavesiť kabelku.
Ale ak mi ešte raz niekto povie: „Pani zlatá, kto vám to robil?!
Kopnem pivko a hneď to bude eňo-ňuňo!“, budem nepríjemná. Príklady, keď niekto ako jediný z okolia nezistil, že si vybral na obživu buď zlé povolanie, alebo zlé ruky, môžeme, pochopiteľne, nájsť naprieč všetkým ľudským konaním.
Už klasici hovoria o ľuďoch, čo si otvorili krčmu, ale chodili im tam ľudia. Je dosť povolaní, ktoré sú založené na tom, že keď neznášate ľudí, je lepšie ich nerobiť. Ja by som sa dnes však s dovolením pozastavila nad úkazom remeselníkov, ktorí boli chorí, keď sa preberali pojmy ako svetové strany, rovina alebo čas, a na kurze estetiky sa špárali v nose neupraveným nechtom.
Nasledujúce riadky píšem s plným vedomím toho, že na druhej strane existujú zákazníci, ktorí zase prepásli hodiny gravitácie, zákona o zachovaní hmoty a podobných záležitostí a namiesto toho usilovne hľadajú kurz „Ako naučiť kura hrabať zadarmo“.
Áno, nie je ľahké pracovať s ľuďmi, navyše s tými, čo majú absolútne scestné nápady a nechcú si nechať vysvetliť, že ...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.