Súčasťou rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred 30 rokmi bolo vytýčenie štátnych hraníc medzi nástupníckymi štátmi. Prípravy sa začali už pred oficiálnym zánikom federácie, samotný proces, vrátane prijímania príslušných zákonov, trval vyše štyroch rokov. Okolnosti, ktoré ovplyvnili realizáciu i princípy, ktorými sa riadila rozhraničovacia komisia, priblížili v rozhovore zástupcovia vedúcich oboch delegácií komisie - Mikuláš Mojzeš za slovenskú a Miloš Srb za českú stranu.
Rozhraničovacia komisia začala svoju činnosť v spoločenskej atmosfére, ktorá bola plná otázok, týkajúcich sa dosahov rozdelenia a kvality budúcich česko-slovenských vzťahov. Ovplyvnili tieto obavy aj vás ako členov komisie?
Mikuláš Mojzeš: Atmosféra po rozdelení spoločného štátu naozaj nepriala bezkonfliktnému vytýčeniu hraníc. Vznikali obavy bežných ľudí, rodín, ktorých členovia i majetky sa mali ocitnúť v inom štáte. Starosti prehlbovali otázky o možnom prísnom režime na hraniciach i vznikajúce odlišné socioekonomické podmienky na oboch stranách niekdajšieho spoločného štátu. My sme samozrejme cítili túto atmosféru, no striktne sme sa riadili cieľom, na ktorý bola komisia kreovaná – a tým bolo vytýčenie štátnej hranice v teréne tak, aby boli rešpektované predovšetkým potreby obyvateľov, a aby vytýčená štátna hranica ani v budúcnosti nepredstavovala prekážku v rozvoji miestnych komunít. A hoci sa samozrejme objavili momenty, v ktorých sme nemali jednotný názor, takéto situácie sme riešili interne, pokojne a korektne. Vždy sme našli dohodu. Bolo to veľmi dôležité, lebo treba priznať, že sme boli vystavení i mediálnemu tlaku a snahe niektorých novinárov nájsť za každú cenu niečo, na čom by sa dal postaviť šokujúci článok či reportáž.
Miloš Srb: Priznám sa, ja si ani nepamätám nejaký vážny problém v našej komunikácii. Samozrejme, riešili sme záležitosti technického rázu, týkajúce sa napríklad geodetického zamerania, no vždy s rešpektom voči druhej strane, a aj preto musím i s odstupom času našu spoluprácu len a len oceniť.
Rozhraničovaciu komisiu tvorili zástupcovia oboch krajín, no z toho, čo vieme, česká strana bola oveľa pripravenejšia...
Mikuláš Mojzeš: Logicky. Až do momentu rozdelenia spoločného štátu bola všetka agenda a problematika štátnych hraníc sústredená na federálnom ministerstve vnútra. Republikové orgány boli len výkonné, zabezpečovali činnosť spojenú s režimom na hraniciach. Česká strana bola preto z hľadiska inštitucionálneho, personálneho a taktiež i skúseností a podkladov lepšie pripravená na predpokladané rozdelenie štátu a delimitáciu "federálneho územia". Až po podpísaní zmluvy o generálnom vymedzení spoločných štátnych hraníc v októbri 1992 sa na slovenskom ministerstve vnútra začalo formovať oddelenie pre správu štátnych hraníc a územno-správne členenie. Jeho personálne obsadenie sa tiež dialo len postupne, už v čase samostatných nových štátov.
Miloš Srb: My sme v roku 1992 predpokladali, že k rozdeleniu príde a keďže naše oddelenie malo v správe štátne hranice federálneho územia, vedeli sme, do čoho asi ideme. Preto sme sa dôkladne na práce pripravovali, vrátane kompletizovania potrebných dokladov, najmä katastrálnych, aj so zreteľom na hraničné dokumentárne dielo z rokov 1939 až 1944. Takisto sme už urobili v predstihu v druhej polovici roka 1992 rekognoskáciu terénu, aby sme určili oblasti najzásadnejších zásahov a možnosti účelných zmien administratívnych hraníc.
Vzbudzoval ten rozdiel v pripravenosti slovenskej strany obavy z toho, aká efektívna bude činnosť spoločnej komisie? A mohol byť v prípade väčších skúseností slovenskej strany celý proces rozhraničenia rýchlejší?
Miloš Srb: Za seba musím povedať, že som z toho nemal obavy, skôr som bol zvedavý, akých kolegov budeme mať na slovenskej strane. My sme ten náskok využili na to, aby sme už na prvé rokovanie rozhraničovacej komisie pripravili konkrétny návrh dokumentov, ktorými sa budeme riadiť, teda rokovací poriadok, technické smernice pre zameranie, vytýčenie a vyznačenie hraníc, štatút komisie... Musím povedať, že slovenská strana k tomu pristúpila veľmi konštruktívne, takže už na konci nášho prvého rokovania, ktoré trvalo štyri-päť dní, sme mali odsúhlasené základné dokumenty a mohli si rozdeliť úlohy na nasledujúce obdobie.
Mikuláš Mojzeš: My sme veľmi ocenili, že naši partneri pripravili dokumentačný a organizačný základ. Samozrejme, členmi slovenskej delegácie sa stali odborníci z oblasti geodézie a katastrálnej agendy, takže boli schopní rýchlo si osvojiť danú problematiku a v krátkom čase sa stať odborne vyrovnanou časťou komisie. Som presvedčený, že menej praktických skúsenosti s problematikou štátnych hraníc na slovenskej strane nespôsobilo zaostávanie prác, ani neohrozilo a neoneskorilo celý proces rozhraničovania. Napokon, rozhodujúca časť prác sa v teréne vykonala v rokoch 1993 a 1994 a potom už prebiehal len legislatívny proces, ktorý sa z rôznych príčin uzavrel až v roku 1997.
Z čoho sa vychádzalo pri určovaní novej hranice? Bola to administratívna hranica medzi niekdajšou českou a slovenskou časťou spoločného štátu?
Mikuláš Mojzeš: Áno, bola to administratívna hranica dvoch republík federácie. Komisia identifikovala v teréne potrebné úpravy tejto administratívnej hranice, ktorá samozrejme nebola v teréne vytýčená, a na ktorej, resp. v bezprostrednej blízkosti ktorej vznikali v priebehu času mnohé technické a hospodárske objekty. Ak to bolo možné, drobné technické zmeny priebehu štátnej hranice po vzájomnej dohode vyriešili spoločné meračské skupiny priamo na mieste a tieto boli odsúhlasené aj rozhraničovacou komisiou. V situácii, keď si so situáciou v teréne nedokázali poradiť meračské skupiny, ich návrhy schválila komisia. To boli zmeny, ktoré sa plochou vykompenzovali v rámci pridelených hraničných úsekov. Ak nastala potreba väčších zmien, otázky sa mali vyriešiť na politickej úrovni v rámci ministerstiev oboch štátov. Mimochodom, v rámci všetkých zmien priebehu štátnej hranice boli oddelené plochy štátnych území o veľkosti 452,0177 ha a tieto boli navzájom bezo zvyšku vyrovnané.
Z tých najzložitejších rozhodnutí sa spomína určenie hranice na území osady U Sabotů...
Miloš Srb: V tomto konkrétnom prípade išlo o to, že väčšina obyvateľov, približne dve tretiny, sa hlásili k SR, menšia časť bola naviazaná naopak na Českú republiku a samozrejme, títo neboli stotožnení s tým, že by sa ich pozemky mali stať po rozdelení súčasťou Slovenska. My sme ľudsky chápali ich argument, no museli sme to riešiť pragmaticky. Celá osada, vrátane nádražia, bola pričlenená k SR. Vlastníctvo jednotlivých objektov sa však nemenilo, to treba pripomenúť. Českí osadníci v rámci riešenia získali tiež určitú finančnú kompenzáciu. Ak si dobre pamätám, štvorčlenná rodina dostala dva milióny korún. Aj to zohľadňovalo zložitosť problému a novú realitu, do ktorej sa, nie dobrovoľne, ľudia v tejto oblasti dostali.
Ešte ťažšie sa vraj hľadalo riešenie pri chatárskej oblasti Kasárne v Javorníkoch. V čom bolo úskalie?
Mikuláš Mojzeš: V tomto prípade vznikol problém historicky, v krajinársky hodnotných častiach Javorníkov sa z oboch strán hrebeňa postavilo množstvo rekreačných chát. Väčšinu objektov postavili na slovenskej strane, hoci ich majoritne vlastnili Česi. Na slovenskej strane chaty stavali údajne preto, lebo od slovenských úradov získali ľahšie stavebné povolenia. A problém bol v tom, že prístupová asfaltová cesta viedla z českej strany, čo samozrejme po rozdelení komplikovalo napríklad dovoz tovaru. Situácia bola dosť napätá, osadníci sa organizovali, písali petície, dokonca sa v jednom období predpokladalo, že to budú musieť riešiť až predsedovia vlád oboch krajín. No napokon, po viacerých uisteniach, že vlastníctvo nebude predmetom dramatického zdanenia a nepočíta sa ani s problémami pri prekračovaní štátnej hranice, napätie opadlo. Hranica sa vytýčila po línii administratívnej hranice.
Výsledkom práce rozhraničovacej komisie bolo určenie slovensko-českej štátnej hranice s dĺžkou takmer 252 km, v teréne vyznačenou 4609 hraničnými znakmi. Samotný počet hraničných znakov sa odvíja od nejakého pomeru k dĺžke km, alebo závisí na reliéfe štátnej hranice?
Mikuláš Mojzeš: Spomínaný počet hraničných znakov bol potrebný, aby bola hraničná čiara v teréne viditeľná. Počet osadených hraničných znakov priamo koreluje s reliéfom hranice a jej smerovou členitosťou. Technické smernice jednoznačne určujú, že musí byť zabezpečená viditeľnosť jednotlivých znakov, teda z jedného hraničného znaku musí byť viditeľný ten nasledujúci. Musia byť tiež osadené v každom lomovom bode štátnej hranice. Preto hlavne v hornatej a zalesnenej časti hranice museli byť hraničné znaky osadené aj vo vzdialenosti menšej ako 50 m.
Miloš Srb: Bola prijatá podmienka, že hraničné znaky nesmeli byť od seba vzdialené viac ako 150 m, ale v praxi to bolo napokon vyriešené tak, že v priemere je vzdialenosť medzi nimi približne 55 m.
Členovia rozhraničovacej komisie sa poslednýkrát stretli na rokovaní v apríli 1997 vo Vyhniach. Riešili sa ešte nejaké praktické otázky?
Mikuláš Mojzeš: Na tomto zasadnutí sme dopracovali a schválili Záverečnú správu o vytýčení, vyznačení a zameraní slovensko-českej štátnej hranice. Rovnako sme sa navzájom informovali o tom, ako prebiehajú legislatívne schvaľovacie procesy v oboch krajinách.
V súčasnosti sme často svedkami toho, že pri prerokovávaní a schvaľovaní nejakého návrhu v parlamente sa vplyvom pozmeňujúcich úprav pôvodná verzia modifikuje natoľko, že aj sám predkladateľ má problém v nej spoznať pôvodnú verziu. Neobávali ste sa toho, že by politici mohli ešte zmeniť odborné vytýčenie hranice?
Miloš Srb: Nemali sme z toho obavy už aj preto, že pravidlá boli jasne dané zmluvou o vytýčení štátnych hraníc, podloženou i medzinárodnými právnymi ustanoveniami. Napokon, politici sa už v priebehu prác informovali a nechávali si vysvetliť postup komisie.
Pamätáte sa ešte na atmosféru tohto rokovania, bolo predsa len iné tým, že bolo posledné?
Mikuláš Mojzeš: Pamätám si, že atmosféra bola veľmi priateľská s vedomím, že štátne hranice boli vytýčené v rekordne krátkom čase a naša práca je základom pre ďalšiu úspešnú spoluprácu v rámci budúcich hraničných komisií na oboch stranách.
Miloš Srb: Ja som sa pristihol pri otázke, čo bude ďalej. Ale uvedomil som si, že práve zavŕšením práce rozhraničovacej komisie a vytýčením štátnych hraníc sa zároveň začína činnosť hraničných komisií, takže mnohí z nás sa budú, v novej forme, opäť stretávať a spolupracovať. A naozaj sme sa mohli na novú spoluprácu tešiť, lebo sme vedeli, že naše dielo pri rozhraničení sme v neľahkých podmienkach a neľahkom období zvládli veľmi dobre.