V novembri 1989 som nebol žiadna špička. Ako učiteľa vysokej školy ma novembrové dni úplne pohltili, keď sme namiesto prednášok sedávali so študentmi v najväčšej posluchárni na fakulte a diskutovali o tom, čo sa stalo a čo ďalej. Málokto z nás si vtedy uvedomoval hĺbku spoločenských zmien, ktoré sme prežívali. Viem, že som ich cítil ako oslobodenie, ako príležitosť zmeniť to, čo sa vtedy nazývalo reálny socializmus. Keď som vystupoval pred študentmi a mal som povedať, čo ja vidím ako budúcnosť, odpovedal som intuitívne demokratický socializmus. Až neskôr som si prečítal, že to je hlavný myšlienkový prúd sociálnej demokracie, ktorá si váži demokraciu založenú na slobode a slobodnej voľbe jednotlivca a súčasne presadzuje solidaritu a sociálnu spravodlivosť. A odmieta násilie ako prostriedok, ktorým sa má zabezpečiť ľuďom lepší život. To bola predstava, s ktorou som vstupoval do politiky, keď som sa v decembri 1989 stal na mimoriadnom zjazde Komunistickej strany Slovenska členom jej nového vedenia. Preto, aby som pomohol jej premene na demokratickú politickú silu, ktorá sa bude zastávať záujmov obyčajných ľudí, pretože väčšina nových strán, ktoré po novembri vznikali, mala pravicovú orientáciu. Komunistická strana si vtedy niesla na svojich pleciach bremeno historickej zodpovednosti za 40-ročný vývoj na Slovensku, ale zároveň v nej bolo veľa čestných ľudí, ktorým sa nežiadalo prezliekať kabát a vstúpiť do inej strany, pretože by tým popreli svoj vlastný život. Z takýchto ľudí vznikla Strana demokratickej ľavice, ktorá ako jediná parlamentná strana vychádzala z hodnôt sociálnej demokracie.
Ten historický zlom, ktorý sme prežili v novembri 1989, vyvolal v ľuďoch obrovské očakávania. Mnohí verili, že demokracia prinesie aj prosperitu pre krajinu aj blahobyt pre každého, taký, aký sme videli, keď sme sa vtedy išli pozrieť do Rakúska. Po 20 rokoch sme triezvejší. Už vieme, že blahobyt je založený na tvrdej práci, že prosperita krajiny si niekedy vyžaduje aj bolestivé reformy a omnoho menej veríme sľubom politikov, pretože sme sa vo viacerých očakávaniach sklamali. Jeden múdry filozof napísal, že demokraciu možno zaviesť do 6 mesiacov, trhovú ekonomiku do 6 rokov, ale zmeniť myslenie ľudí, na to treba 60 rokov. Áno, prijali sme demokratické zákony, vytvorili sme podmienky pre trhovú ekonomiku, ale zmena myslenia si vyžaduje odstup generácie. Ak sa pozrieme na svoje deti, s akou samozrejmosťou prijímajú vlastnú slobodu, otvorený a navzájom prepojený svet a možnosti, ktoré v ňom majú, vidíme tú rodiacu sa generačnú zmenu. Ale vidíme aj to, že až príliš ich zamestnáva materiálny blahobyt, že sa ich málo dotýka chudoba či utrpenie iných a nie vždy si dostatočne uvedomujú hodnotu vlastnej slobody. Ale verím, že tak ako my všetci si želajú lepší a spravodlivejší svet. Základy jeho usporiadania sme vďaka novembru 1989 položili a je na nás, aby v ňom bolo viac tolerancie, úcty k človeku, pomoci a solidarity a aby vo verejnom živote boli na prvom mieste ľudia a ich potreby a až potom peniaze.
Milan Ftáčnik – V súčasnosti starosta bratislavskej Petržalky bol pred rokom 1989 členom KSS, potom prešiel do SDĽ. V rokoch 1998 až 2002 bol ministrom školstva. Po rozporoch vo vedení SDĽ bol spoluzakladateľom SDA, ktorá sa v roku 2005 zlúčila so Smerom-SD. Dnes je tiež poslancom bratislavskej župy (od roku 2005). |