Komunistické. A že na tom bolo tiež niečo pozitívne? ... To si len nahovárame. Boli sme vystavení oveľa väčšiemu duševnému teroru, než sme si dodnes ochotní pripustiť. Nemali sme s čím porovnávať. Neboli sme schopní pochopiť hĺbku slobody a tolerancie, ktoré sú samozrejmé pre ľudí, ktorí sa v slobode narodili. Zauzľovaní, zahľadení do svojich každodenných problémov, pokorení a zastrašení sme rezignovali na akýkoľvek odpor proti boľševickej totalite. Netýkalo sa to všetkých, samozrejme, ale väčšiny áno.
Moja súkromná revolúcia nastala v roku 1988 na Děčínskej kotve, keď mal Pražský Výběr i ja osobne prevziať niekoľko prvých cien v priamom televíznom prenose. Spomínam si, ako som si na ceste do Děčína pripravoval text, ktorým som chcel zásadne prelomiť ideologické tabu. Obával som sa len nervozity a nepredvídateľných okolností. Hneď v úvodnej vete, keď som povedal, že "sa dostávame na historické rázcestie“, som pocítil ľahké trhnutie mikrofónu. Moderátor mi ho držal pred ústami a ja v obave, aby som to stačil dopovedať, som sa ho zmocnil tiež. Pokračoval som, že "každý národ má takú vládu, akú si zaslúži“ a ozval sa silný potlesk. Začala sa preťahovačka o mikrofón. Aby som to dokončil, rýchlo som zaradil slovo "práca“. Teda, že "by sme sa mali zasadiť prácou (mikrofón povolil), a nie filozofovaním (úľava moderátora - Lenin nemal intelektuálsku chamraď rád) "o ekonomickú, kultúrnu, hlavne duchovnú obnovu a hlavne o navrátenie stratených občianskych práv a slobôd“. Prekoktal som to zúfalo, ale tabu sa prelomilo. Veľký potlesk a veľký rozruch. Komunisti sa vydesili pri predstave, že by im snáď "spoločenské triedy“ chceli rýpať do ich dobre zabehaných normalizačných pomerov. Neskoro. Už im z kremeľského námestia zvonil "Vasilij Blaženyj“ na odchod na smetisko dejín a náš život sa zmenil od základov.
Potom sme prežili pár nádherných rokov, keď sme verili, že "pravda a láska zvíťazia“, aby sme sa nakoniec dozvedeli, že "peniaze sú až na prvom mieste“. Nastúpil hysterický zápas o české poňatie slobody a trhu, sprevádzaný hrubou bulvarizáciou a zosmiešňovaním hodnôt, bez ktorých sa demokracia vybudovať nedá. Eufória vyprchala. Étos nežnej revolúcie sa rozplynul.
Dúfam, že len načas.
Michal Kocáb – Spevák a zakladateľ skupiny Pražský Výběr je dnes ministrom vlády Jana Fischera pre ľudské práva, nezávislý, nominovaný Stranou zelených. Je jedným zo spoluzakladateľov Občianskeho fóra, po revolúcii sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Desať rokov pôsobil ako externý poradca Václava Havla. |