Boli ste ako dieťa milovníkom filmov o robotoch – napríklad Terminátora či Číslo 5 žije?
O to viac ma teraz zaujíma, ako ste sa teda dostali k robotike.
Vašou špecializáciou sa napokon stala interakcia človeka a robota. Výskumu na túto tému sa so svojím tímom venujete už štrnásť rokov. Čo je jeho podstatou?
Naším hlavným zameraním je prirodzená interakcia. Snažíme sa hľadať spôsoby, ako komunikovať s robotom spôsobmi, ktoré sú človeku prirodzené. Čiže nie prostredníctvom klávesnice, myši či joysticku, na čo sme zvyknutí z technických odvetví, ale prostredníctvom hlasu, gest, výrazu tváre, mimiky či aktuálnej pozície tela.
Túto tému ste si ako doktorand vymysleli sám, ako vám to napadlo?
Pri kontakte s dvojkolesovým robotíkom Line Followerom. Jeho názov je odvodený od toho, že má za úlohu sledovať čiaru, pre potreby čoho je vybavený infrasenzormi, ktoré dokážu merať vzdialenosť. Pri práci s týmito snímačmi som si uvedomil, že keď človek hýbe rukou smerom k snímaču alebo, naopak, ďalej od neho, vie presne, o akú vzdialenosť ide, na základe čoho dokáže analyzovať jej pohyb.
Ďalšou inšpiráciou bola aplikácia v podobe papiera, ktorú mi priniesol kolega a na ktorej bolo čosi ako QR kód. Jej princíp spočíval v tom, že ten kód snímala kamera a podľa toho, ako ju človek rotoval, sa vyobrazila 3D postavička. Oslovilo ma, že vďaka senzoru, ktorý vás sníma, ste videli priamu reakciu v nejakom systéme.
A do toho prišla tretia inšpirácia – na trh bol uvedený snímač Microsoft Kinect, vďaka ktorému neovládate hru prostredníctvom bežného ovládača, ale výlučne pomocou svojho tela. Dokáže totiž snímať 3D pozície ľudských kĺbov.
V čom je váš výskum v rámci svetovej robotiky unikátny?
Mnoho výskumníkov sa zaoberá statickými alebo dynamickými gestami. No nie je až tak veľa výskumov, ktoré by sa zaoberali ukazovacími gestami. Čo znamená, že ukážem na čosi vo svojom okolí a robot dokáže identifikovať, na čo alebo kam presne ukazujem.
Samozrejme, boli nejaké č...
Zostáva vám 85% na dočítanie.