Smrť prichádza v dňoch až týždňoch, ale uzdravenie zaberie mesiace až roky. Ako prebieha choroba z ožiarenia

Od havárie atómovej elektrárne v ukrajinskom Černobyle ubehlo štyridsať rokov, od podstatne menšej havárie v japonskej Fukušime pätnásť rokov.

Vedci sa dodnes nezhodnú, aký vplyv to malo na ľudské zdravie a aký nebezpečný je pobyt v uzavretých zónach okolo miesta havárie.

Nemôže byť pochýb o tom, že veľké dávky žiarenia zabíjajú – niekedy rýchlo, inokedy pomaly. Vedci sa k tomuto poznaniu prehrýzali pomaly a za cenu tragických obetí. Marie Curie nosila vzorky rádia vo vreckách, pretože netušila nič o škodlivých účinkoch radiácie, a zomrela na rakovinu.

Havária v Černobyle bola aj na niečo dobrá, vysvetľuje jadrový vedec

Dávky žiarenia sa merajú v sievertoch (Sv). Rakovina môže prepuknúť už po 50 milisievertoch (mSv) za rok. The International Commission on Radiological Protection odporúča, aby v pracovnom prostredí neboli ľudia vystavení dávkam vyšším ako 20 mSv za rok.

Dávky od 2 do 10 Sv „nazbierané“ počas krátkej doby spôsobia smrť polovice postihnutých. Dávka nad 10 Sv zabije človeka behom pár týždňov bez ohľadu na to, za akú dlhú dobu ju „nazbieral“.

Určitej úrovni radiácie však čelíme prakticky nepretržite bez toho, že by nás to významnejšie ohrozovalo na zdraví. Ďalšia radiácia prichádza z vesmíru vo forme kozmického žiarenia. 

V dopravnom lietadle v bežnej cestovnej výške okolo desiatich kilometrov dostávame každú hodinu cez 3 μSv a vyšetrenie hrudníka na počítačovom tomografe so sebou nesie dávku okolo 10 mSv.

Dávky ožiarenia pri haváriách v atómových elektrárňach môžu byť veľmi rozdielne. V roku 1979 unikol rádioaktívny materiál z amerického reaktora na Three Mile Island a vláda odporučila evakuáciu tehotným ženám žijúcim v okruhu 35 kilometrov od elektrárne.

Do troch týždňov však boli prakticky všetky evakuované nastávajúce matky zase späť. Dve desaťročia následného zdravotného monitoringu neodhalili žiadne následky a odhaduje sa, že ľudia vtedy dostali v...