Prehnane patriotistické rozpravy nás neraz ešte aj dnes presviedčajú, že slovenčina je najstarší spomedzi slovanských jazykov, že je najdokonalejší, najjedinečnejší, najľubozvučnejší a predstavuje skutočný stred medzi slovanskými jazykmi. Nájdete v týchto tvrdeniach aspoň zrnko pravdy alebo sú to úplné výmysly?
Pôvodné praslovanské prvky
Pozrime sa najprv na starobylosť slovenčiny. Ak by mala byť najstarobylejšia, muselo by to znamenať, že sa z praslovanského jazyka vyčlenila spomedzi slovanských jazykov najskôr. Tvrdí to napríklad J. D. Prince vo svojej knihe Slovenčina – kľúč k všetkým slovanským jazykom. Ale je to naozaj tak?
„Určite nie. Slovenčina sa vydelila z praslovančiny spolu s ostatnými slovanskými jazykmi v 10. – 12. storočí. Čiže, ak nás Slovenské národné noviny ešte dnes presviedčajú, že na varšavskom slavistickom kongrese v roku 1973 sa predkladalo uznesenie, ktoré boli pripravené podpísať všetky delegácie, že slovenčina je najstarším slovanským jazykom, podľa týchto novín nám to prekazili Česi, sotva im môžeme veriť,“ uvádza Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied.
Zrejme s tým súvisí aj predstava, že Cyril a Metod preložili na našom území príslušné náboženské i svetské texty do domáceho jazyka, do starej slovenčiny. V skutočnosti jazykom, ktorým v rokoch 863 až 885 hlásali na veľkej Morave kresťanstvo, bola južnoslovanská staroslovienčina, nie domáca slovenčina. Jej základ tvorila kultúrna reč slovanských vzdelancov, ktorí žili v 9. storočí v Solúne a v jeho okolí, ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.
