Postavím niekam čaj a hneď neviem kam, hovorí Naděžda Glabazňová. „Hľadám okuliare a zistím, že ich mám na čele. Strašne ma to štve. Ale pani doktorka hovorila, nech si z toho nič nerobím, že to je bežné,“ pridáva sa Miroslava Pchálková.
„Prišla som o hodinu skôr a čudovala som sa, prečo tu ešte nie ste. Zabudla som, že sme sa dohodli až na desiatu. To je predsa hrozné. Starú pamäť mám rozhodne lepšiu,“ tvrdí Taťána Žurovcová.
„Lepšie si vybavujem, čo bolo veľmi dávno, než to, čo bolo včera. Staré zážitky si dávam do súvislostí, dokážem si zdôvodniť, prečo som niečo urobil, prečo sa niečo odohralo tak, a nie inak. Predtým som takto nepremýšľal,“ rozpráva Pavel Dočkal.
Všetci majú vyše osemdesiat. A všetci žijú v domove pre seniorov Kamenec v Ostrave. Jednou z najobľúbenejších tunajších akcií sú kurzy trénovania pamäti. Mnohí klienti sú totiž zľahka nervózni z toho, že si napríklad nepamätajú, ako sa nazývala knižka, ktorú práve dočítali, čo si dnes objednali na obed alebo čo mali včera.
Krištáľovo jasné spomienky
Ale ako už zaznelo, existuje aj stará pamäť. Keď príde reč na minulosť, na ich detstvo a mladosť, rozprávajú krásne, podrobne, dokážu vás preniesť do doby, keď zohnať automatickú práčku bol heroický výkon, cesta do zahraničia splnený sen a človek sa bál povedať, čo si myslí.
Vybavujú sa im pozoruhodné detaily, farby, vône, zvuky, takže trebárs máte pred očami vidiecku krajinu zasypanú snehom, vidíte osvetlený kostolík, počujete polnočnú omšu.
„Stále mám v pamäti Vianoce u babičky,“ rozpráva Miroslava Pchálková. „Vždy bolo všade bielo. Naozaj býval sneh. Staré babky zo susedstva zaťukali na okno. Bol to taký jemný zvuk, len ľahučké zaškriabanie na sklo. Znamenalo to, že sa ide na polnočnú. Z kostola znela vianočná hudba, my sme k nemu kráčali snehom. Prišla som vždy späť taká zmrznutá, že mi babička máčala ruky v teplej vode. Neboli peniaze na darčeky, na ozdoby, na vianočné kolekcie. Ale strom sme mali zakaždým veľký až po strop a naň sme vešali jabĺčka a cukor, ktorý som balila do staniolu.“
Áno, takto hovorí dáma, ktorá je smutná z toho, že stále na niečo zabúda a hľadá okuliare. Z dávnej minulosti si, naopak, dokáže vybaviť detaily, jej rozprávanie je perfektné.
Ako to, že čím je človek starší, tým častejšie hovorí o tom, čo bolo dávno, a pamätá si to? Že ho prítomnosť nebaví a unavuje a má pocit, že všetko zaujímavé je už za ním? Je to útek do doby, keď býval mladý, zdravý, šťastný, a sám seba tým zachraňuje pred realitou, teda premýšľaním nad tým, že stráca sily a ozvali sa choroby?
Pamäť je zradná
Azda každý, kto má vo svojej blízkosti niekoho vo vyššom veku, pozná podivuhodné situácie, keď napríklad stará pa...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.