Kráľ Karol II. Španielsky zomrel na jeseň roku 1700 tesne pred svojimi 39. narodeninami a s ním vymrela celá španielska vetva Habsburgovcov.
Po zdravotnej stránke na tom bol biedne odmalička. Z neduživého chlapca vyrástol muž trpiaci epilepsiou a demenciou. Aj keď bol dvakrát ženatý, zostal bezdetný.
Kráľové problémy padajú na vrub šestnástim generáciám príbuzenských sobášov. Veď sedem z ôsmich jeho pradedkov a prababičiek odvodzovalo svoj pôvod od Jany Kastilskej, známej tiež ako Johana Šialená.
Zákony genetiky sú neúprosné. Mnoho dedičných porúch sa prejaví iba v prípade, že pre nich človek zdedí vlohu od oboch rodičov. K tomu dochádza pomerne zriedkavo.
Keď sú však rodičia bližší príbuzní, mohli zdediť vlohu pre defekt od jedného a toho istého predka, a pravdepodobnosť, že ju každý z nich odovzdá potomkovi, tým citeľne vzrastie.
Toho si boli vedomí zrejme už pravekí ľudia homo sapiens, pretože ich dedičná informácia nevykazuje hromadenie vlôh zdedených od jedného a toho istého predka.
Naopak, je natoľko pestrá, že pre nich musel byť incest tabu. Oproti tomu neandertálci mali dedičnú informáciu oveľa „jednofarebnejšiu“ a plodeniu detí medzi blízko príbuznými sa asi nevyhýbali.
Sobášy medzi blízko príbuznými sa tešili obľube aj mimo dvora španielskych Habsburgovcov. V starom Egypte, v ríši Inkov, na dvore thajských kráľov alebo medzi elitou pôvodných obyvateľov Havaja neboli výnimkou ani sobáše bratov so sestrami. Genetické analýzy múmií napovedajú, že vrodenými chybami postihnutého Tutanchamóna splodil faraón Achnaton s vlastnou sestrou.
Jedným z motívov pre tieto incesty bolo výsad...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.