Aké boli kedysi začiatky v zubarine?
Mama: Tak, zubarina včera a dnes bolo čosi úplne iné. Určite to bolo aj podmienkami v spoločnosti, teda v socializme. Toto povolanie nebolo také atraktívne. Keď sa totiž niekto nedostal na všeobecné lekárstvo tak ako aj ja, tak bol preradený na zubarinu.

No a keď ste doštudovali, aká bola vaša prvá prax?
Mama: Mala som šťastie, že som sa dostala do Bratislavy, čo teda vôbec nebolo jednoduché. Existovali totiž obvody a ten ste mohli dostať, iba ak bol nejaký voľný. Vôbec to nefungovalo tak ako dnes – prídem a kdekoľvek si otvorím ambulanciu. V štátnom sektore boli skrátka limitované počty miest, no a všetko bolo o šťastí. Ak ste ho mali, tak ste sa dostali tam, kam ste chceli, a keď nie, tak ste šli tam, kam vás poslali.

S materiálom to asi tiež nebolo jednoduché.
Mama: Pokiaľ ide o materiálové vybavenie, tak sme iba snívali o tom, aká by mohla zubarina byť. V tom čase bolo všetko otázkou dostupnosti. Kvôli tomu, že hranice boli uzatvorené, tak šanca zohnať materiál bola mizerná. Takže sme snívali o tom, čo sme videli v našej odbornej literatúre prebraté zo zahraničných časopisov.

A aký bol život zubára počas komunizmu?
Mama: Na jednej strane to bolo možno jednoduchšie, ako to je dnes. Človek mal prácu, nestaral sa o to, či príde jeden pacient alebo desať. Jednoducho pracoval, odrobil si a išiel domov. Jednoducho nič ste nechceli, ale ani ste nič nemali. Nebolo to však len v našom odbore, ale v rámci celej spoločnosti. To znamená, že človek, ktorý sa snažil, bol na tom rovnako ako ten, ktorý sa nesnažil, alebo ten, ktorému sa nechcelo pracovať. Výsledok bol vždy rovnaký. Takže sme len snívali.

Prezraďte, s akým vybavením ste si museli vysta...