Zberateľskej vášni možno beznádejne podľahnúť. Aj osudy zbierok bývajú neraz dramatické, ako by ich zmietali vášne. Zberatelia odchádzajú na večnosť alebo sa zbavujú svojich pokladov pod ekonomickým tlakom. Zbierky potom často zaniknú, ale iné sa zasa rodia. A niekedy sa náhle zhodou okolností vynoria z nebytia celé veľké a slávne kolekcie, ktoré boli dlho považované za stratené.
Keď v roku 1988 vyšla vo Veľkej Británii kniha Bruceho Chatwina Utza, takmer okamžite bola nominovaná na prestížnu knižnú cenu Booker Prize. Čitatelia predpokladali, že príbeh vášnivého pražského zberateľa meissenského porcelánu z mrazivého obdobia normalizácie po roku 1968 je iba fikciou. Bolo to však úplne ináč.
Chatwinov Kaspar Utz mal živý predobraz -- vzdelaného pražského zberateľa Rudolfa Justa. Niekdajší úspešný obchodník s textilom, ktorý mal v Prahe na Národnej triede prosperujúci obchod Pleta, sa narodil v roku 1895 v Hraniciach na Morave. V dvadsiatych a tridsiatych rokov veľa cestoval a na cestách spájal obchod s nákupmi predmetov do svojej súkromnej zbierky. Nakoniec v nej mal štyri stovky vzácnych exemplárov: sklo, európsku fajansu, čínsky a japonský porcelán, umelecké predmety zo slonoviny, z jantáru, cínu a mosadze a aj významnú zbierku českých zlatých mincí. V roku 1946 bola zbierka ohodnotená na 305-tisíc vtedajších korún.
Nakupoval od súkromných zberateľov i zo šľachtických zbierok. Mal mimoriadny "čuch" na kvalitu, vyhľadával, ako sám povedal Chatwinovi, "predmety, ktoré predstavujú neľahko riešiteľné problémy", teda veci zvláštne a málo známe.
Život v strachu
V Chatwinovej knihe zomiera čudák Kaspar Utz po tom, čo prežil život v strachu, že ho vtedajší mocní o zbierku pripravia. Po jeho smrti vyhadzuje vdova vzácne meissenské figúrky do kontajneru na odpadky v priechode. V roku 1992 sa zrodila filmová adaptácia románu. Televízia BBC išla ešte ďalej: Utz vo filme zomiera a s potešením sleduje svoju ženu, ako berie do ruky a na kúsky roztĺka jednu krehkú rokokovú figúrku za druhou. Utz je spokojný. Nedostali ho.
Toľko autorova fantázia, ktorú po celé roky pokladali za jedinú pravdu tohto príbehu. Chatwin si však nevymyslel svoj príbeh len tak. Veril, že Justova zbierka už neexistuje. Rudolfa Justa poznal v roku 1967. Vtedy mal Chatwin 27 rokov a rok pred tým odišiel z aukčnej siene Sotheby´s v Londýne, aby sa venoval výhradne práci spisovateľa. Vydal sa po stopách čulého bizarného pražského zberateľa, ktorý mal poklad v dvojizbovom byte v činžiaku,.
Z temného bytu na Lodeckej ulici mu utkvela spomienka na Justovu manželku Ludmilu, ako čistí zemiaky na veľmi vzácnom tanieri, vyrobenom pre Fridricha Veľkého. Ludmilu si vzal Just iba pred rokom. Pôvodne to bola jeho slúžka a vzal si ju preto, že v roku 1966, po smrti svojej prvej manželky, ho mali úradne presťahovať do menšieho bytu a on sa bál toho, čo by sa pri sťahovaní mohlo stať s jeho zbierkou.
Už raz ju musel sťahovať -- za oveľa dramatickejších okolností. Bolo to počas Pražského povstania v máji 1945, po tom, čo utiekol z koncentračného tábora Kleinstein pri poľskom meste Opole. Rudolf Just riskoval život: S bielou vlajkou sa priblížil ku gestapákom, ktorí podmínovali Peterské námestie neďaleko jeho bytu (a zbierky). Chystali sa vyhodiť ho do vzduchu spolu so skladiskom zbraní v tamojšom kostole. Just ich dokázal presvedčiť, aby to nerobili.
Bruce Chatwin už nežije. Začiatkom deväťdesiatych rokov zomrel predčasne na aids. Jeho životopisec Nicholas Shakespeare si spomína, ako mu spisovateľ opisoval prostredie, kde Just žil. Zberateľ sa bál ľudí, ktorí by mohli nazrieť do jeho bytu, preto bol interiér veľmi tmavý. Na stenách i na policiach však boli dokonalé poklady. Staré rytiny, obrazy, meissenské taniere, starorímske sklo, augsburské a norimberské striebro, meissenské figúrky z najmladšieho obdobia tejto porcelánky. Časy však boli také, že keď si chcel Just s Chatwinom podebatovať, išli sa radšej prejsť po uliciach.
Spisovateľa stretnutie fascinovalo. "Zberateľ bol ako v pasci," hovoril. "Svoju zbierku nedokázal nikdy opustiť, a to mu vlastne ničilo život. Žil ako mních. Ale na druhej strane sa mu podarilo zúžiť si rozhľad iba na komédiu del'arte tých svojich figúrok. To boli jeho praví priatelia, ktorí ho zachránili pred hrôzami Gottwaldovho či Novotného režimu."
Chatwin sa vrátil do Prahy ešte dva razy. Rudolf Just v roku 1972 zomrel a Chatwin v roku 1994 zaklopal na dvere pražského Umeleckopriemyselného múzea, aby zistil, čo sa stalo so zbierkou. Nevedeli. Na Justovej starej adrese nik neotváral a aj štítok s menovkou bol preč. Tým sa končí jedna línia príbehu. Ako ho Chatwin domyslel v knihe, už vieme.
Dlhé pátranie
Prvý náznak, že je všetko trochu ináč, je z polovice osemdesiatych rokov. Vtedy sa v kancelárii aukčnej siene Sotheby's v Zürichu objavila staršia Češka z Prahy, ktorá chcela predať niekoľko vzácnych zlatých mincí. Vybrala ich z dlho nepoužívaného sejfu v neďalekej banke a chcela urobiť vnukom radosť, napríklad počítačom. Povedala, že má v Prahe zbierku porcelánu vrátane meissenských váz z čias saského kurfirsta Augusta II. Silného, zakladateľa manufaktúry v nemeckom Meissene. V šesťdesiatych rokoch smel Just na pozvanie navštevovať Švajčiarsko a publikoval aj vo švajčiarskych odborných časopisoch. Jeho zbierka tam bola známa, a tak znalcom svitlo, či to vtedy neprišla predávať Justova vdova.
Dnes už poznáme rozuzlenie takmer detektívneho príbehu. Po dvoch rokoch usilovného pátrania sa podarilo nájsť Justovu rodinu a vlani objavili to, čo z jeho zbierky zostalo. Podľa zástupcu Sotheby's v Prahe Filipa Marca je to približne 60 percent z pôvodnej kolekcie. Justova zbierka sa vydražila 11. decembra v Londýne. Odborníci jej predaj hodnotili ako "aukciu historického významu".
Pri rozprávaní o Justovej zbierke sa všetci zasvätení zmieňujú o jej dramatickom osude. V pohnutom príbehu sú dodnes biele miesta. Vystopovať Justovu rodinu bolo mimoriadne ťažké. Stopa niekoľkokrát končila v "slepých uličkách", ale nakoniec bola snaha korunovaná úspechom. Marco sa ocitol v malom byte na dvanástom podchodí paneláku. Zberateľovi príbuzní sa rozhovorili, čo všetko sa stalo po Justovej smrti. Bolo o čom rozprávať: O smrti Justovho syna, jeho druhej ženy, o brutálnej krádeži časti zbierky, ktorá stále jeden ľudský život... Potom vytiahli z rozličných skrýš po celom byte tri stovky predmetov. Mali ich všade. Pod pohovkou, v koši na bielizeň, v škatuliach. Byt bol taký malý, že sa dala vytiahnuť vždy iba jedna škatuľa.
Príbuzní netušili o existencii Chatwinovej knihy ani o filme. Nevedeli nič ani o sejfe v Zürichu. Vlastnili akýsi kľúč, ale nevedeli, kde sejf hľadať. V bezpečnostnej schránke zürišskej banky potom našli stovku zlatých mincí za štvrť milióna britských libier.
Pretože po Justovej smrti sa zbierka dostala na Slovensko, uzavrela sieň Sotheby's so slovenskými úradmi dohodu, podľa ktorej na Slovensku zostáva asi šesťdesiat predmetov. V čase, keď sa v Londýne dražilo, boli dve vázy z meissenskej porcelánky približne z roku 1740, busta cisára Ferdinanda II. od slávneho sochára Kändelera a dva skvelé poháre onačené ako Anton Kothgasser z rokov 1815 a 1825.
Smutní Česi
Riaditeľka Umeleckopriemyselného múzea v Prahe Helena Koenigsmarková hovorí s nostalgiou v hlase: "Just, to bolo meno! Osud jeho zbierky bol dramatický a jej koniec je podobný. Dnes už je to iba torzo. Okolo pražských inštitúcií zbierka len tak prešla. Ale na nákup by sme dnes nemali financie," dodáva.
"Je to významná zbierka, ale jej súčasný rozpredaj je vo svete vo veľkej miere medializovaný preto, že sa k nej viaže ľudsky zaujímavý príbeh, ktorý preslávil svojím románom Bruce Chatwin," konštatuje riaditeľ pražskej kancelárie Sotheby's F. Marco.
V Česku sa pýtajú, či majú ľutovať, že z mimoriadnej kolekcie, ktorá vznikla v Prahe, napokon v Česku nič nezostane.
Pražský obchodník s umením a zberateľ skla a porcelánu Jan Neumann si myslí, že oddávna platí, že všetky záujmy, vrátane umeleckých, sa sťahujú tam, kde je ekonomická prosperita. "V medzivojnovom období, kým sa postavilo na nohy Rakúsko, Taliansko a Nemecko, bolo Československo ekonomicky silnou krajinou, a preto sa starožitnosti sťahovali k nám. Dnes od nás často odchádzajú tam, kde je silné a stabilné prostredie. Je to prirodzený proces, ktorý sa nedá zastaviť nijakým zákonom. Česko je však štát relatívne bohatý, tak dúfajme, že sa raz dovoz umenia prerastie jeho vývoz." Aj Filip Marco však pripúšťa, že je škoda, že Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe nemalo na nákup Justovej zbierky prostriedky.