Investovať do krajín BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína) považujú analytici za výbornú investičnú príležitosť. Tým, ktorí majú vysoký sklon k riziku a uvažujú v dlhom časovom horizonte, sa burzy vymenovaných krajín môžu štedro zavďačiť za ich smelosť. Sami analytici však vyzdvihujú veľmi dlhý čas, až niekoľko desaťročí, kedy je možné očakávať návratnosť. Keďže pri prognózovaní je nutné, aby východiskové údaje aspoň trikrát či päťkrát presiahli skúmané údaje, pri takom dlhom časovom úseku je vhodné siahať po vede, ktorej úlohou je sledovať práve dianie v minulosti: histórii.
Veľký potenciál
Investičná banka Goldman Sachs, autor skratky BRIC, predpovedá, že okolo roku 2050 všetky tie krajiny by mohli konkurovať Spojeným štátom americkým, v prípade Číny dokonca ich aj predbehnúť. Banka vychádza z toho, že vymenované krajiny v súčasnosti majú naozaj závidiahodné makroekonomické ukazovatele a všetkým štyrom štátom sa podarilo ťažiť z aktuálneho globálneho rastu. Okrem ďalšieho očakávaného ekonomického rozmachu každá jedna krajina disponuje niečím mimoriadnym, čo by mohlo jeho vývoj podporovať: Brazília vlastní komodity a lacnú pracovnú silu; v prípade Ruska zavážia, okrem toho, že má kapacity v podstate zo všetkých surovín, obrovské uhľovodíkové ložiská; India má vyvinutý softvérový a farmaceutický priemysel a anglicky hovoriacu pracovnú silu; a nakoniec Čína sa stala dielňou sveta v elektrotechnike a v spotrebnom priemysle. Preto nie divu, že investori už v súčasnosti ich považujú za veľmi perspektívne, preto práve krajiny BRIC sú najväčšími príjemcami kapitálu
v rámci vynárajúcich ekonomík. Keďže ich rast v značnej časti pochádza z exportu, ich obchodná bilancia je prebytková, ich meny sa neustále zhodnocujú. Expanzia hospodárstiev pomáha ďalšiemu vývoju a investovaniu do infraštruktúry a vedy. Avšak aj odborníci si všímajú úskalia takéhoto vývoja vo forme ekologickej hrozby z dôvodu znečistenia prírody. Okrem toho všetky krajiny zápasia s nedostatkami typickými pre rozvojové krajiny, s úplatkárstvom, slabou vymožiteľnosťou práva, nezrelou, prípadne absentujúcou demokraciou, úzkou strednou vrstvou a značným podielom čiernej ekonomiky. Odborníci na podporu svojej teórie poukazujú na vývoj v Spojených štátoch v 19. storočí, počas ktorého sa im podarilo vystúpiť z tieňa svojej predchádzajúcej materskej krajiny a predbehnúť ju. Súčasný vývoj krajín BRIC porovnávajú s povojnovým vývojom Nemecka a Japonska.
Ako robiť dlhodobé prognózy
Robiť dlhodobé prognózy je mimoriadne obťažné, lebo plynúcim časom rapídne pribúdajú nepredvídateľné faktory. Keď sa letmo pozrieme na ľudské dejiny, mnohokrát môžeme vidieť všeobecne neočakávané zmeny, ktoré spôsobil vedecko-technický pokrok, vystúpenie nadaného jedinca alebo aj náhoda. Veľa vedcov sa však zaoberá tým, že tie nečakané udalosti by sa dali aj predpovedať, keby si predtým lepšie všímali diania pred zmenou, keby predchádzajúce náznaky správne interpretovali. Vždy sú predchádzajúce javy, ktoré nás usmernia a dajú menšiu či väčšiu pravdepodobnosť následnému dianiu. V prípade krajín BRIC porovnávame štyri krajiny, ktoré majú rôznu minulosť, rozdielny počet obyvateľov, inú kultúru a mentalitu a nachádzajú sa na troch rôznych kontinentoch. Čo majú spoločné, je ich rozloha: aj tá najmenšia India sa rozprestiera na 3,2 milióna km2, ale ešte aj ju pomenúvajú ako indický subkontinent. Vynára sa teda otázka: je možné takým rozdielnym krajinám predpovedať spoločnú budúcnosť, podobný hospodársky vývoj?
Pohľad do minulosti
Keď sa pozrieme na dejiny skúmaných štátov, hneď vidíme obrovské rozdiely. Niektoré boli kolískami ľudskej civilizácie, no jeden má len niekoľko sto rokov, ako samostatný štát je starý necelé dve storočia. Dejiny nám dajú nekonečné množstvo údajov, o ktoré sa môžeme opierať. Nejde teraz o to, že by sme boli zástancami teórie historických cyklov, alebo vysloviť výrok, že dejiny sa opakujú, ale na základe tisícročných skúseností a faktov si kladieme otázku, aká je pravdepodobnosť sľubného vývoja BRIC? Je preto užitočné pozrieť sa na to, ako v minulosti tieto krajiny hospodárili so svojimi možnosťami, či boli schopné alebo nie svoje výhody rozumne zužitkovať, respektíve ako úspešne sa to im darilo. Je popritom nutné, aby porovnávanie vychádzalo zo spoločného základu!
Brazília má predpoklady sľubnej budúcnosti
Z nášho uhla pohľadu je možné najmenej povedať o Brazílii. V súčasnosti sa nachádza tam, kde boli Spojené štáty približne pred sto rokmi. Na otázku, ako sa bude ďalej vyvíjať, jej vlastné dejiny nedajú odpoveď. Keďže aj mladé štáty, ale aj kresťanské latinskoamerické krajiny sa nachádzajú medzi veľmocami, Brazílila tiež disponuje všetkými predpokladmi sľubnej budúcnosti.
Čína -- kolíska civilizácie
V prípade Číny situácia je práve opačná. Už aj v staroveku obrovská a ľudnatá krajina kráčala pred ostatným svetom, mala nesporný kultúrny, spoločenský a hospodársky náskok. Od roku 221 pred naším letopočtom sa stala centralizovanou krajinou. Aj keď sa neskoršie viackrát rozpadla a stala sa obeťou útočníkov, svoju svojbytnú civilizáciu ochránila a prichádzajúce národy v nej splývali. Bola vývozcom mnohých objavov, ktoré obohatili celý svet. Jej hospodárska produkcia vždy prevýšila produkciu Európy ako celku. Relatívne zaostávanie Číny sa začalo až niekedy v 18. storočí. Spôsobil to do istej miery aj blahobyt, nárast počtu obyvateľov a veľmi lacná pracovná sila, ktorá zahatala cestu hospodárskeho vývoja. Kvôli tomu sa dostala Čína do povedomia ako krajina kuliov. Keďže v 15. storočí sa sama zriekla zahraničného obchodu a uzatvorila sa do seba, v druhej polovici 19. storočia sa stala obeťou dravých európskych koloniálnych mocností. Tento podrobený stav však netrval viac než jedno storočie a sú vedci, ktorí súčasný rozmach Číny vnímajú ako návrat do pôvodného stavu.
India sa chce vo vývoji vrátiť na miesto, kde už bola
Čo sa týka histórie Indie, má mnoho spoločných čŕt s čínskou. Niekoľkotisícročná civilizácia, ktorá očarila aj prvého Európana, ktorý sa tam dostal, Alexandra Veľkého, tiež zažila mnoho vpádov, ale predsa sa jej podarilo ustrážiť svoju tvár. Najväčším rozdielom oproti Číne je to, že sa centralizovala len relatívne nedávno a skladá sa z rôznych etník a náboženstiev. To, že sa znovu dostane na miesto vo svetovom vývoji, kde už predtým bola, je pre historika celkom pravdepodobným scenárom.
Rusko -- rozporuplná veľmoc
Najrozporuplnejším štátom štvorice je Rusko. Aj keď takú dlhú históriu ako Čína a India nemá, nikto nepopiera jeho bohatú kultúrnu a vedeckú tradíciu a jeho prínos k všeľudským hodnotám. Rusko patrí medzi európske štáty, aj keď ešte donedávna verejná mienka ázijský kontinent počítala od Donu na západ, teda vrátane Moskvy. Rusko už dlho patrí medzi svetové veľmoci a v súčasnosti je členom skupiny G8.
Pri uznaní celkového výkonu tejto krajiny treba poukázať na obrovské protirečenia, ktoré sprevádzali jej celú históriu. Napriek všetkému úsiliu Ruska nikdy vo svojich dejinách nepatrilo medzi hospodársky vyspelé krajiny. Dejiny Ruska sa počítajú od 9. storočia, no k zjednoteniu krajiny a k vymaniu sa z tatárskej nadvlády došlo v 16. storočí. Prvé rozpačité kroky k otvoreniu Ruska smerom k západnej Európe, v tom čase najrýchlejšie rastúcej oblasti sveta, boli urobené niekedy na konci 17. storočia. Panovanie Petra I. (1789-1725) je však už považované za obdobie rozmachu, ktoré nasledovalo viacero ďalších. Všeobecné povedomie vníma jeho vládu ako grandiózne obdobie, keď sa zakladali mestá a továrne, oživil sa obchod a krajine sa podarilo vymaniť z tieňa svojich susedov. Tento stereotyp sa však nezakladá na úplnej pravde. Reformy Petra I. boli realizované rovnakým spôsobom ako ostatné nariadenia absolutistického vladára, bez plánovania, brania do úvahy názoru iných a -- v Rusku mimoriadne typickým spôsobom -- bez uvažovania o strate ľudských životov. Napríklad založenie a vybudovanie Petrohradu stálo desaťtisíce životov ľudí, ktorí zomierali bez toho, aby pochopili ďalekosiahle plány Petra I. Nie div, že počas jeho panovania vypuklo viacero povstaní. Hospodárske reformy cára neboli obľúbené, často sa protivili záujmom fungujúcich skupín hospodársky činných ľudí. Tieto reformy po úmrtí panovníka aj ustali a boli obnovené až o niekoľko desaťročí počas panovania Kataríny II. (1762-1796). Ich priebeh bol podobný: cárovná iniciovala reformy len do určitej miery, keď ich priebeh sa začínal vymykať z jej rúk (hospodárstvo sa stalo ako-tak nezávislým), hneď šliapla na brzdu a celý proces sa znovu zastavil. Takéto kroky Rusko potom zažilo viackrát, až po súčasnosť. V Rusku reformy vždy išli zhora a spravidla netolerovali žiadnu odchýlku, preto trh ako taký vlastne ani nikdy neexistoval. Podnikateľské ovzdušie nemohlo byť vytvorené, lebo vládnuce kruhy to nedovolili, preto ani v spoločnosti nemohli udomácniť zdravý podnikateľský duch. Veľký pokus komunizmu, ako dobre vieme, sa tiež nevydaril. Rusko vo svojich dejinách už tiež bolo veľmocou. V pozadí jeho svetového prvenstva neboli ekonomické faktory, ale veľká rozloha krajiny, vojenský potenciál a stámiliónové obyvateľstvo, na ktorého záujmy však Kremeľ nikdy nebral ohľad. Zaobchádzanie s vlastnými zdrojmi necharakterizovala efektivita, ale skôr plytvanie. Aj kultúrne hodnoty veľmi často vznikali nie kvôli podpore, ale napriek zákazu.
Na základe makroekonomických ukazovateľov krajina je perspektívna: má vysoký rast HDP a prílev zahraničného kapitálu, mena sa posilňuje, burza rastie. Treba však povedať, že demokratizujúci proces sa zastavil, znovu prišiel kurz centralizácie, štát priamo zasahuje do hospodárstva -- zopakuje sa to isté, čo sa v histórii už nespočetnekrát stalo. Súčasný rast pochádza len z exportných príjmov ropy a zemného plynu, nesprevádza ho investícia do hospodárstva a vedy. Jeden z markantných fenoménov, ktorý v histórii vždy sprevádzal úpadok tej-ktorej krajiny, nepriaznivý demografický vývoj, je v Rusku tiež prítomný. Chrbtová kosť štátu, stredná vrstva sa ani nevytvorila, solidarita a sociálne cítenie sú na veľmi nízkej úrovni. Krajinu už teraz sužujú environmentálne problémy. Autonomistické a separatistické tendencie ďalej odčerpávajú energiu štátu.
V čom sa líšia
To, v čom sa líšia dejiny Ruska a dejiny Číny, je absencia vnímania potreby verejného blaha, ktoré v Číne stelesňuje konfucionizmus a ochota reformovať. V Číne ešte počas cisárskej éry vzplanili reformné pokusy, lebo panovníci si uvedomili svoje nerovnomerné postavenie s veľmocami. Veľkým rozdielom medzi týmito krajinami je aj voľnosť zahraničného obchodu. Práve export tovarov robil z Číny veľmoc, nie jadrové zbrane. Keď si pozrieme na 20. storočie v Číne, vidíme neustály pokus o reformu, či sa o to pokúšalo umierajúce cisárstvo (dynastia mandžuských dobyvateľov Čching), Kuomintang alebo komunistická strana. Od konca 19. storočia mnoho študentov sa vydalo študovať do Spojených štátov a Japonska, anglický jazyk zostal druhým najpoužívanejším jazykom ešte aj počas maoizmu. Súčasná snaha učiť sa od USA má storočné korene. Je pravdou, že Čína rovnako ako Rusko je centralizovaným štátom a pohŕdala ľudskými životmi. Výsledky hovoria samy za seba.
Podobnosť s najvyspelejšími
Pri odhade ďalšieho vývoja pre krajiny BRIC nie sú najvhodnejšou analógiou Spojené štáty, Nemecko alebo Japonsko. V prípade USA ide o liberálnu ekonomiku a vôbec o liberálny svetonázor, životný štýl. To, že sa stanú vedúcou mocnosťou 20. storočia, bolo zakódované už v ranom vývoji krajiny. Vymanenie sa spod nadvlády Veľkej Británie, v tom čase najsilnejšej krajiny sveta, samo osebe predpokladá životaschopnosť. Obrovská krajina bez akejkoľvek vonkajšej hrozby bola odsúdená na úspech. Dejiny USA by mohli byť príkladom skôr pre Kanadu alebo Austráliu, prípadne Indiu, ale aj Čínu, no v žiadnom prípade nie pre Rusko.
Dejiny Japonska sú porovnateľné s Čínou, najmä preto, že majú podobnú kultúru (Japonsko v minulosti veľa prebralo od Číny) a sú susedné štáty. Vzmáhanie Japonska sa začalo v 70. rokoch 19. storočia. Inak dovtedy veľmi podobné osudy týchto dvoch národov sa začali líšiť. V rokoch 1894-1895 Japonsko porazilo Čínu a obsadilo Kóreu a Taiwan. Od toho času do druhej svetovej vojny sa stalo príkladom pre Čínu. Teda vývoj týchto dvoch štátov je veľmi podobný, líšia sa len fázovým posunom. No Japonsko a Rusko, napriek susedstvu, majú málo spoločné.
Azda prípad Nemecka môže byť istým spôsobom príkladom pre Rusko. Popísalo sa už veľa kníh o problematike nemeckých dejín. Ako je možné, že štátu, ktorý sa zjednotil iba pred 136 rokmi, sa podarilo stať ihneď veľmocou a túto pozíciu udržať aj po dvoch prehratých vojnách a po značnej strate územia? Nemecko je príkladom nepredpovedateľnosti histórie. No húževnatosť Nemcov nikto nepopiera. Či sa stane vzorom pre Rusko, ukáže čas.
V žiadnom prípade sa nedá vylúčiť, že sa Rusko v budúcnosti nestane jednou z vedúcich hospodárskych krajín sveta. Skúsenosti z histórie však ukazujú, že krajina, ktorá len vlastnila prírodné zdroje, nielen že sa nestala silnou ekonomikou, ale upadla, stratila krok vo svetovom behu. Veľkou otázkou pre Rusko je to, že ako sa vyrovná so situáciou, keď sa minú jeho uhľovodíkové zásoby alebo poklesne po nich dopyt. Dejiny zatiaľ ukazujú, že ťažko.