Počas 14-ročného pôsobenia na ministerstve školstva som zažil asi 12 ministrov. V zasadačke ministra školstva nájdete od pôsobenia Milana Ftáčnika portréty viacerých z nich. Jedni boli pre školstvo veľkým prínosom, iní veľkou záťažou, niektorí neutrálnou osobou.
Za posledných 15 rokov sme mali najmenej tri veľké strategické koncepcie školstva, ale až tá posledná, Milénium, bola vládou v roku 2002 prijatá ako oficiálne smerovanie školstva na Slovensku na nasledujúce roky. Predchádzajúce, teda Duch školy a Konštantín, sa veľmi rýchlo stratili zo zorného poľa nových šéfov v školstve, ktorí nastúpili po ich predkladateľoch.
Nový prináša nádej
Najviac pracovného zápalu a diskusií o smerovaní školstva bolo na ministerstve za čias profesora Pišúta, najviac slobody na prácu nechávala pani ministerka Slavkovská, najviac na dĺžku pôsobenia sa urobilo za ministrovania pána ministra Haracha. Najviac očakávaní mali školy od pána ministra Ftáčnika a zažili asi najviac sklamania. Najúprimnejším ministrom bol profesor Kučera, najťažšiu prácu musel urobiť pre odideologizovanie školstva profesor Kováč, i keď si jedným nešťastným výrokom pokazil renomé u svojich učiteľov v rezorte. S príchodom každého nového ministra v školstve sa spájali veľké nádeje celej pedagogickej obce. Lebo, nech už minister prichádzal z takej či onakej politickej strany, každý v školstve pociťoval, že školstvo je napriek deklarovanej preferencie školstva stále na chvoste záujmu jednotlivých vlád. Zostal odpadkovým či zostatkovým košom pri delení financií v štátnom rozpočte. Dobrá úroveň slovenského školstva začiatkom deväťdesiatych rokov vytvárala u väčšiny vlád dojem, že na úkor školstva možno ozdraviť banky, financovať štrukturálne zmeny v ekonomike, príchod investorov, najmä investičné stimuly. Áno, na úkor školstva žili aj armáda, ba i poľnohospodárstvo.
Štátne školy bez patróna
Posledné ministerstvo fungovalo krížovým systémom, v ktorom minister a štátni tajomníci boli z rozličných politických strán, aby sa navzájom strážili vo svojich politikách. Model obrátili vo svoj prospech. Namiesto objektívneho presadzovania záujmov celého školstva v spoločnosti sa dohodli, že každý bude mať umožnené naplnenie svojich politických ambícií. A tak minister zastupoval dominantne záujmy cirkevného školstva, jeden štátny tajomník súkromného školstva, druhý škôl s vyučovacím jazykom maďarskej národnosti. Bola to medvedia služba svojim ideológiám. Lebo verejné a štátne školy zostali bez patróna. Parciálne záujmy boli viac ako celková prestíž a kvalita finančného a materiálneho zabezpečenia školstva. Pravda, kým plnili svoje politické ambície, nebol čas robiť skutočné reformy. Aj preto zostala téma prípravy nového školského zákona zostatkovou témou, aj preto sa nezačala kurikulárna reforma a na rad ďalších problémov ani nestihli prísť. Zato si však pán minister Fronc ukojil ambíciu zaviesť do škôl náboženstvo a zafinancovať z kapitoly rozvojových programov škôl učebnice pre tento predmet napriek tomu, že celý rad učebníc ktoré sa dodnes v školstve používajú, je spred roka 1989. Pán štátny tajomník Tóth si s pánom ministrom Froncom padli do náručia pri výške normatívov pre neštátne školy - cirkevného i svetského charakteru, kde sa rozhodli, že svoje chránené subjekty bude štát, teda rozpočet rezortu, pokrývať rovnými 100 % na žiaka z normatívov a plus nejakými maličkosťami navyše. Pri tejto téme nezaváhal ani druhý štátny tajomník, ktorý dal podporu ich snahe, ale v politike, kde platí niečo za niečo, získal podporu na vyšší normatív pre svoje národnostné školy a ako bonus unikát - Maďarskú univerzitu v Komárne.
Obdobie tohto triumvirátu je spojené aj s pozitívnym krokom - pokusom o zavedenie normatívneho financovania v školstve. Tri roky sa mala výška normatívov nastavovať pre jednotlivé druhy a typy škôl, a potom už mali rásť iba o inflačný index. Sme v treťom roku normatívov, keď už mali byť normatívy naštelované definitívne, ale nie sú. Takáto významná zmena si vyžadovala viac a sústredenejšej pozornosti, ako jej bolo venované. Ešte stále sú normatívy nastavené tak, že celý rad škôl a školských zariadení by pri ich použití nemohol v systéme prežiť, ak by zriaďovatelia nerobili mimoriadne opatrenia a neukracovali rozpočty tých škôl a zariadení, ktoré ako-tak prežijú so svojimi minimálnymi percentami. V závere minulého roka sme napríklad v bratislavskom kraji museli dávať dvom diagnostickým centrám, aby vôbec prežili, o 400 a 500 % viac finančných prostriedkov ako bol ich normatív. Samozrejme, tie peniaze bolo treba niekomu v rozpočte zobrať.
Ministerstvo bolo hluché
Viac bolo treba dať aj špeciálnym školám, reedukačným domovom, nebol a nie je doriešený ani systém financovania pedagogicko-psychologického poradenstva. Koho sme museli ukrátiť? No, predovšetkým bilingválne školy, ktoré mali na prežitie aj pri 80 percentách normatívu, lebo mali viac nahlásených žiakov bilingválneho štúdia. Písali sme listy, upozorňovali všetkými kanálmi, ako sa dalo. Ministerstvo bolo hluché, ako napokon po celé toto obdobie. Na listy sa neodpovedalo, na podnety na prijatie u ministra sa mlčalo. Keď sa veci medializovali, tak pán minister reagoval okamžite - štýlom - tak teda, takto si nepredstavujem spoluprácu s vami, mali ste to povedať najskôr mne, mali ste ma upozorniť, nahlásiť sa o prijatie... Situáciu s vami budem musieť riešiť. Najskôr prišla jedna, potom druhá, tretia, ďalšie kontroly, zákaz odmien, ignorovanie, nemal rád iný pohľad na problémy, neznášal medializáciu.
Predstavte si, že by ste boli sedem rokov vo vedení firmy, následne z firmy odídete a predložíte návrh pravidiel, ako by mala fungovať. Toto totiž urobil minister školstva. Po svojom odchode prišiel s návrhom nového školského zákona, napriek tomu, že počas svojho ministrovania niekoľkokrát oznámil na svojich tlačových konferenciách, že zákon už je hotový ...
Byť ministrom nie je jednoduché, je to veľmi náročná a zodpovedná úloha. Aj náš posledný minister Fronc napísal svoju kapitolu v slovenskom školstve. Jeden denník mu dal za jeho pôsobenie a za to, čo dobré urobil, známku 4, teda dostatočnú. O tom, či bolo hodnotenie objektívne a spravodlivé, rozhodnú dejiny, ale faktom je, že slovenské školstvo výrazne zaostáva v mnohých oblastiach za stavom školstva v Česku, ako nám najbližšej krajine, kde sme mali rovnakú východiskovú pozíciu. Je nezreformované z obsahovej stránky, rozbabrané je financovanie, chýba európske smerovanie, zaostávame v reforme vo výučbe cudzích jazykov, v kritickom stave je odborné školstvo a najmä prepojenie škôl a trhu práce. Slovenskí študenti masovo odchádzajú za kvalitnejším a lacnejším štúdiom do Česka a ďalších krajín. To nie sú indikátory dobrého stavu nášho školského systému. Skôr hovoria o kríze.
Autor je riaditeľ odboru školstva Bratislavského samosprávneho kraja