Vysoké školy zostávajú v letargii

Súkromné vysoké školy mali byť pôvodne dôležitým nástrojom budiacim z letargie štátne univerzity, zároveň zväčšiť vzdelávacie kapacity, vytvoriť priestor na nadštandardné vzdelávanie absolventných študentov a rozšíriť diapazón oblastí a foriem vzdelávania. Rátalo sa s tým, že medzi nimi budú aj elitné školy schopné zapojiť sa do medzinárodných vzdelávacích štruktúr, čo zväčší záujem podnikovej sféry o ich vedeckovýskumné výstupy.
Aká je však realita? V súčasnosti funguje so štátnym súhlasom a akreditáciou šesť vysokých škôl a siedma bola schválená. Prakticky až na jednu výnimku všetky sú v oblasti spoločenských vied, najmä ekonómie a manažmentu. V prevažnej väčšine na nich študujú študenti, ktorí sa v prvom kole nedostali na štátne vysoké školy. Ako potvrdzujú viaceré prieskumy, značná časť z nich pochádza z chudobnejších rodín. Nemali dosť vedomostí na to, aby sa dostali na kvalitné stredné školy a prostriedky na drahú prípravku na štúdium na štátnych vysokých školách, a preto z prirodzených dôvodov "zakotvili" v súkromnom vzdelávacom sektore .

Formálni a neformálni
Zbory, ktoré sú základným predpokladom pre kvalitu súkromných inštitúcií, sa skladajú prevažne z dvoch skupín učiteľov:
- prvých, ktorí dávajú svoju akademickú hodnosť a výsledky vedeckej činnosti k dispozícii pre to, aby im Akreditačná komisia udelila súhlas vzdelávať a
- druhých, tvorených väčšinou dôchodcami alebo tzv. lietajúcimi profesormi, ktorí pracujú často aj na tri až štyri plné pracovné úväzky na viacerých školách. Pritom ich pravidelne "zastupujú" iní učitelia, doktorandi, alebo menej kvalifikovaní pracovníci, ktorých by priamo Akreditačná komisia akceptovala.
Prvá skupina často len formálne prináleží k týmto vysokým školám, pričom je však nenahraditeľná (a asi ani lacná). Druhá nemá motiváciu, často ani schopnosť - a nakoniec sa to ani nevyžaduje - produkovať aspoň minimum vedeckých výstupov.

Krstní otcovia
Aké sú reálne motivácie súkromných vysokých škôl? Spektrum je široké. Spravidla vždy za nimi stoja skupinové ekonomické, politické či regionálne záujmy. Majú ďaleko od toho, aby okrem solídneho biznisu a dobrých zárobkov, získania určitého cieleného vplyvu, využívania európskej finančnej podpory, presunu a privatizácie časti majetku z rúk štátu, miest a obcí, prispievali k rozvoju poznatkovej ekonomiky.
Majú svojho "krstného" otca alebo otcov, často spomedzi politických a mocenských štruktúr, ale pravdepodobne aj najvyšších funkcionárov univerzít a ministerstiev, ktorí využívajú svoje postavenie, aby si pripravili "teplú" pracovnú alternatívu či zaujímavý bočný príjem.
Toto všetko sa na Slovensku deje za statickej pasivity štátnych vzdelávacích inštitúcií. Viaceré zo súkromných škôl získali súhlas na svoju existenciu skôr, ako Akreditačná komisia potvrdila, že plnia aspoň základné odborné a materiálne predpoklady a bez toho, aby v rámci pripomienkového konania nejako reagovala Konferencia rektorov alebo Rada vysokých škôl.

Merať kvalitu
Celkom oprávnene vzniká otázka, ako von z tohto marazmu a čo preto urobiť, aby sa pre slovenský vzdelávací systém vytvorilo objektívne konkurenčné prostredie.
Problém je síce jasný, ale ponúkané recepty sú rôznorodé. V posledných mesiacoch sa napríklad rozvinulo úsilie, aby sa s pomocou medzinárodnej evaluácie celoplošne zhodnotila kvalita našich univerzít a vysokých škôl. Napriek kacírskej otázke, na čo vlastne budú výsledky tohto procesu slúžiť a akú budú mať vypovedaciu hodnotu, keď nie je možné zobrať tým, čo už dnes majú minimum a pridať nie je z čoho, je tento krok pomerne racionálny.
Netreba však zabudnúť, že aj zahraniční odborníci sú tiež sofistikovanými nositeľmi určitých národných alebo aj iných záujmov, a že ich vlastné vysoké školy v konkurenčnom prostredí "kto z koho" pracujú už mnohé desiatky rokov. Čoraz prázdnejšie a pritom kvalitné západoeurópske univerzity sú dnes doslova hladné po motivovanej a vzdelanej mládeži z Východu. Inú alternatívu ani koniec koncov nemajú. Len z výskumu dlho nevyžijú a znalostná ekonomika ako spása pre celú západnú Európu, ale čoraz viac aj pre tzv. industrializované krajiny, si žiada čoraz viac talentovaných odborníkov.

Uzavretý kruh
Pokiaľ by slovenské vysoké školstvo deklarovalo svoju schopnosť viditeľne sa podieľať na raste konkurenčnej výkonnosti ekonomiky, nemá štát sľubnejšiu investíciu. Krátkodobé provizóriá vyčerpávajú z vysokých škôl zvyšky záujmu udržovať kvalitu, dosahovať lepšie výsledky, zapájať sa do nových rozvojových programov a hľadať rôzne ďalšie príležitosti, ktoré by im umožnili zvýšiť prestíž, a tým aj rozsah zdrojov na ich ďalší rozvoj.
Potom sa aj súkromné vysoké školy stávajú príjemnou alternatívou. Zdá sa preto pochopiteľné, že zatiaľ zaujímajú vyčkávací postoj, či sa prístup štátu zmení, no súbežne strácajú motiváciu. Potenciálnu hrozbu vyplývajúcu z tohto stavu neodstraňuje hľadanie vinníkov za existujúci stav, ale hľadanie východísk a nových rozvojových stratégií. To, že najväčšie vnútorné rezervy majú vysoké školy vo svojom manažmente, je všeobecne známy fakt.
Úplným paradoxom je periodický systém výberu vedúcich funkcionárov vysokej školy, pri ktorom vo väčšine prípadov staré akademické senáty volia nové manažmenty podľa pravidiel, ktoré nie sú transparentné či podriaďované nejakým výkonovým parametrom, zabezpečujú len presadzovanie určitých skupinových záujmov.
Tým nielenže strácajú pocit spoluzodpovednosti, ale v uzatvorenej rotácii tých istých kádrov úzka skupina pracovníkov vysokej školy sa navzájom volí a neohroziteľne strieda na jednotlivých postoch, bez minimálneho rizika a potreby obhajovať konkrétne výsledky svojej práce či často bez osobných predpokladov takéto funkcie zastávať. To, že už v mnohých prípadoch nie je súčasťou ich práce ani výučba, ani aspoň minimálne vlastné vedecké výstupy, len dokresľuje, aká je v tejto oblasti skutočná situácia. Ministerstvo školstva vie o týchto problémoch už roky, no zaryto sa venuje iným, možno menej "háklivým" oblastiam.

Aj menšie opatrenia pomôžu
Tak ako sa blížia nové voľby, vytrácajú sa z rétoriky politikov otázky súvisiace s perspektívami a transformáciou vysokých škôl. Na Slovensku sa diskusie prakticky permanentne sústreďujú len na napätosť medzi ich potrebami a obmedzenými možnosťami pre financovanie či na hľadanie nových zdrojov. Úsilie sa venuje riešeniu krátkodobých, síce akútnych, pokiaľ možno však politicky čo najviditeľnejších operatívnych problémov, s minimálnou možnosťou pozitívne ovplyvniť celkový chod spoločnosti. Ako mnohokrát predtým sa spolieha na to, že vzdelávanie ešte ako-tak funguje a zatiaľ rešpektuje existujúcu sociálno-ekonomickú klímu a je aspoň do určitej miery ochotné prijímať ospravedlňujúce argumenty striedajúcich sa politických garnitúr.
Autor je člen pracovnej skupiny Akreditačnej komisie.