Nebyť starého otca, ktorý mal kamaráta - tenistu, dnes by Slovensko nemalo ďalší tenisový talent v osobe mladej Košičanky. Tenistka v detstve koketovala aj s gymnastikou a basketbalom, ale napokon v tomto súboji zvíťazil tenis. „V ňom hrám sama za seba. Chcela som mať rozhodovanie vo vlastných rukách. Tu je všetko, čo spravím, len na mne, teda nie ako v kolektívnom športe,“ zdôvodnila svoju voľbu Čisovská, ktorá od úvodných krokov na kurte túžila dostať sa medzi najlepších. „Tenis ma bavil od začiatku a chcela som byť dobrá tenistka. Keď už, tak to robiť na profesionálnej úrovni a podobať sa najlepším.“
Postupne prichádzali úspechy, vlani postúpila vo dvojhre junioriek na Roland Garros do osemfinále. Zverenka trénera Jána Sabovčíka nelieta v oblakoch. „Ani teraz si neuvedomujem, že som dobrá. V tomto som skromnejšia. Podľa toho, čo hovoria tréneri, som perspektívna hráčka. Snažím sa robiť všetko pre to, aby som ich slová naplnila. Ešte je však skoro hovoriť, čo bude v budúcnosti,“ skromne poznamenala mladá Košičanka, ale o svojich budúcich métach má jasno: „Určite by som chcela figurovať na popredných priečkach svetového rebríčka, hrať na turnajoch najvyššej kategórie a grandslamoch a dosiahnuť na nich dobré výsledky.“
Čisovská potvrdila s krajankami dobré meno slovenského mládežníckeho tenisu na lanských ME hráčok do 18 rokov, kde si vybojovali strieborné medaily. „Hrala som pozícii jednotky. Až do finále sme vyhrali všetky duely 2:0. V súboji o zlato som síce vyrovnala na 1:1, ale v rozhodujúcej štvorhre sme nevyužili tri mečbaly a v supertajbrejku sme prehrali 9:11,“ priblížila úspech v tímovej súťaži tenisová nádej, ktorá je aj bronzovou medailistkou z MS družstiev do 16 rokov.
Jej zaradenie do Juniorského olympijského tímu má na základe týchto výsledkov opodstatnenie. Ako členka JOT 2020 získala viaceré výhody, ktoré jej poskytujú s partnermi SOŠV a Nadácia SOŠV. „Predovšetkým si cením, že môžem byť jeho súčasťou, rovnako aj to, že nás podporujú finančne alebo aj iným spôsobom. V každom prípade je to pre mňa veľká motivácia a veľmi si to vážim. Zároveň ďakujem za to, čo pre nás všetkých športovcov robia.“
Z Čisovskej môže vyrásť nástupkyňa Dominiky Cibulkovej. „Nie som hráčka na jeden - dva údery. Som atletickejší typ na dlhšie výmeny. Snažím sa hrať útočne a počkať si na tú správnu loptu, teda žiadny vabank. Pokiaľ ide o môj herný štýl, preferujem aktívnu hru zozadu, behám, diktujem tempo hry. Určite netrieskam bezhlavo do lopty,“ pridala svoju charakteristiku a zároveň prezradila, aké zbrane by si rada požičala od svetových tenisových hviezd: „Ak by som mohla, z každého by som si zobrala niečo. Od Simony Halepovej skvelé nohy, ktorými dokáže dobehnúť veľa lôpt, od Petry Kvitovej hrajúcej rýchlo a aktívne výborný útok a od Rogera Federera hlavu, je to totiž pán hráč s pokojom na dvorci, a aj jeho ľahkosť.“
Pre Čisovskú je najväčšou motiváciou vlastný pokrok, pre ktorý neváha odvádzať na dvorcoch i mimo nich každodennú drinu. „Milujem tento šport a baví ma, aj keď sa mi možno niekedy nechce. Vybrala som si ho a chcem v ňom byť dobrá, takže rada chodím na kurt. Pre mňa je super, keď vidím, ako sa zlepšujem. Výsledky ma ženú vpred,“ vyhlásila 17-ročná Slovenka, ktorej nepadla vhod pauza spôsobená koronavírusom: „Zastihla ma po vyhratom turnaji, teda keď som mala formu. Turnaje a cestovanie mi už chýbajú. Verím, že sa to všetko čoskoro vráti do normálu.“
Začala s tenisom v Košiciach, potom sa presunula do Tatier a následne prešla do Národného tenisového centra v Bratislave. „Idem krok po kroku. V tenise je dôležitá postupnosť, nedá sa niečo preskočiť. Kde sa vidím o päť rokov? Určite by som chcela byť v stovke svetového renkingu žien, to už budem mať na to aj vek,“ tvrdí študentka Športového gymnázia v Košiciach. „Mám individuálny študijný plán. Je náročné skĺbiť šport so štúdiom, ale v škole mi pomáhajú a vychádzajú v ústrety. Doberať si učivo a učiť sa sama nie je však jednoduché, hoci mám dobré známky,“ doplnila Čisovská, ktorá odišla z domu v skorom veku: „Iná šanca nebola. V Košiciach nebolo veľa možností zostať. Do Bratislavy som prišla s maminou a bratom, ktorý tu išiel študovať na vysokú školu. Doma zostal iba ocino, ktorý mal doma prácu, ale chodil za nami každý víkend.“
(PR)