Komunistické partizánske oddiely otvorila Liwayway ženám, ktorým do onej doby vymeriavala japonská okupácia Filipín iba osud obetí znásilnenia, píše Radomír Dohnal z iDnes.
Po troch storočiach španielskej nadvlády nečakalo Filipíny oslobodenie, ale ďalších štyridsať rokov okupácie. Tentoraz Američanmi. Pokiaľ by stratégovia japonskej cisárskej armády trochu viac premýšľali a pripravili si terén, mohli ľahko prevrátiť mienku verejnosti na svoju stranu. A stať sa vítanými „osloboditeľmi“ utláčaného ostrovného národa.
Vojenský teror
Namiesto toho už od 10. decembra 1941, kedy sa prvýkrát vylodili na Luzonu, zahájili vojenský teror. Vypaľovaním celých dedín a hromadnými popravami zajatcov uplynulé stáročia plné utrpenia ešte prekonávali. Útlm hrôz nenastal ani po dosiahnutí vojenskej kontroly nad ostrovmi.
Ustanovením takzvanej Druhej filipínskej republiky nastolili v Manile bábkovú vládu. Zostavenú z členov jedinej povolenej strany, Kalibapi, zloženej z kolaborantov a udavačov. Záhubou filipínskeho hnutia odporu bolo, že jeho štruktúry sa utvárali už dlho pred japonskou inváziou, ako súčasť odboja proti Američanom. Takže pre-japonskí zradcovia dobre vedeli, na koho v každej dedine ukázať prstom.
Presne to postihlo aj Basilia Gomeza, starostu mestečka Anao v provincii Pampanga. Muža, ktorý už desať rokov potajomky formoval roľnícko-robotnícky odpor proti Američanom. Ako politicky činnú a teda potenciálne nebezpečnú osobu ho Japonci na udanie zadržali. Predviedli na výsluch, mučili a zabili. Jeho zmrzačené telo nakoniec pre výstrahu všetkým vystavili na námestí.
Kráľovná krásy v prvej línii
V pol milióna obetí čistiek okupácie by sa táto jedna poprava ľahko stratila. Japonci však nemali tušenie, že si práve zarobili na problém, ktorý ich čoskoro prerastie. Onen problém sa nazýval Liwayway, Úsvit. Ono meno vyslovovali Filipínci s obzvlášť úctou, prídychom nádeje, zatiaľ čo Japonci ho cedili cez zuby ako nadávku.
Poetické oslovenie si vyslúžila iba dvadsaťtriročná Remedios Gomez-Paraiso. Dcéra onoho zabitého starostu, ktorá túžila po pomste. A veľmi skoro sa stala jednou z ústredných postáv Hukbo ng Bayan Laban sa Hapon, známej ako Hukbalahap, Ľudovej armády proti Japonsku.
Ešte pred vojnou by sa Gomez-Paraiso pritom mohla zdať tým najmenej pravdepodobným členom akejkoľvek guerilly. Pravidelne sa zúčastnila súťaží krásy, bola aj držiteľkou víťaznej korunky, zarábala si ako krajčírka v módnom salóne a jej najväčšou záľubou bola domácka výroba parfumov. Princeznička, povedalo by sa.
Lenže po smrti svojho otca vyhlásila, že radšej zomrie, než by sa okupantom pokorila. Vydala sa do džunglí v okolí hory Arayat, kde sa pridala k partizánom. K vtedy nie príliš významnej ľavicovej bojovke, zloženej z členov zakázanej Partido Komunista ng Pilipinas.
Najprv sa zdalo, že boju a učeniu marxizmu nepoznaná žena nemôže byť jednotke nijako užitočná. Však sa tiež Remedios najprv starala o táborovú kuchyňu a namiesto kostýmov zošívala dohromady ranených. Čoskoro však vynikli aj jej ďalšie kvality.
Organizačné, vodcovské, a dokonca politické. Filipínsky odboj bol teda v stave rozkladu, rozštiepený na desiatky frakcií, ktoré stále nemali úplne jasno „s kým a proti komu“.
Odboj nesmie ignorovať ženy
Odpor sa zameriaval na kolaborantov z Kalibapi a ich milícií Makapili, ale nepriateľom číslo jedna bola pochopiteľne japonská cisárska armáda. Prinajmenšom sporná bola otázka pro-amerických lojalistov a odbojových skupín, ktoré s americkou armádou spolupracovali.
Vo vzduchu bola vízia na budúce vytvorenie nezávislého socialistického štátu, ale tie na sebe nezávisle formulovalo asi šesť ilegálnych ľavicových politických hnutí a ich guerill.
Niektoré odbojové skupiny navyše komunizmu rozhodne nefandili. V niektorých provinciách mal odboj nacionalistickú povahu, inde sa inteligencia v mestách stavala do opozície proti roľníkom a robotníkom z vidieka. Všetci šli po krku všetkým. Remedios Gomez-Paraiso ponúkla zjednocujúci program a príklad hodný nasledovania.
Jej reputácia v skupine začala rásť s prvými špionážnymi misiami. Za ich úspech pritom často vďačila kozmetickej maličkosti. Svojmu rúžu. Milicionári ani japonskí vojaci, ktorí dohliadali na kontrolné stanovište, nepovažovali za možné, že by s partizánmi v džungli mala niečo spoločné žena. Nieto potom taká, ktorá sa krášli a na pery používa rúž.
Informácie, s ktorými sa vracala do džungle, potom pomáhali partizánom v plánovaní ďalších akcií. Preto čoskoro dostala voľnú ruku pri budovaní celých špionážnych a podporných sietí. Často pritom bola konfrontovaná s ponurou realitou života žien okupovaného národa.
Únosy, bitie a zohavovanie, zmiznutie bez stopy. A samozrejme nútená práca v nevestincoch zriadených pre japonských vojakov. Partizáni to nevideli, skôr vidieť nechceli. Gomez-Paraiso sa len utvrdila v tom, že muži filipínskeho odboja nedochádzajú v organizovaní boja proti okupantom zhody kvôli malicherným politickým roztržkám. A že úplne prehliadanou obeťou ich vnútorných nezhôd zostáva polovica obyvateľov ostrovov. Ženy.
Amazonka s mačetou
Preto ich tiež začne do jednotiek Hukbalahap aktívne verbovať. Aj na revolučné filipínske pomery to bola úplná novinka. Dievčat i matiek, ktoré len nechceli pasívne čakať, kým ich nejaký pripitý japonský vojak zneužije, a chceli bojovať za nezávislosť rovnako ako muži, takých žien boli celé zástupy.
Gomez-Paraiso potom musela viesť nielen otvorený boj s okupantmi, ale tiež zvádzať vnútorný zápas s odporcami začlenenia žien do partizánskych oddielov. Už legendárna je historka o tom, ako chcel „nazdobenú princezničku“ usadiť kapitán Katapatan. Vyzvala ho teda na súboj a rozpárala mačetou.
Prevzala velenie oddielu a nikto už neodporoval. Mohla sa oprieť o výsledky, ktoré iné odbojárske oddiely ani zďaleka nedosahovali. S pomocou ľstí a pascí, často podporených svojou charizmou a krásou, víťazila tam, kde by neuspeli ani malé armády.
So svojím, teraz už prevažne ženským, oddielom dokázala dobyť provinčné japonská kasárne a zmocniť sa naskladnených zbraní. A s neskrývaným potešením vykonávala bleskové útoky na nevestince, kde likvidovala japonských vojakov doslova so stiahnutými nohavicami.
Vtedy už je nazývaná Liwayway. Meno odkazovalo jednak na nádherný úsvit nového dňa, ktorý sľubuje zmenu, jednak ako úsvit, pri ktorom okupanti s desom zisťujú, koľko hliadok sa počas noci stratilo v džungli alebo bolo v tichosti podrezaných na svojich postoch.
Liwayway, povýšená do hodnosti „kumander“, sa postarala o vytvorenie celých rôt ženských oddielov a ženy sa vďaka nej presadzovali aj do politbyra, najvyššieho vedenia komunistického odboja.
Ženy v hlavnej úlohe
Japonci aj kolaborantská vláda z rozporov v odboji ťažili, preto pre nich bola Liwayway zásadnou hrozbou. Možno ju nerešpektovali úplne všetci muži z ostrovov, ale zato sa mohla spoľahnúť na každú ženu.
Okrem opevnených miest a kasární si pred ňou žiadny kolaborant nemohol byť istý životom. Možno všade neboli partizáni - ale všade boli ženy. A tie boli očami a ušami odboja.
Hukovia, ako sa hovorilo členom a členkám Ľudovej armády proti Japonsku, začínali ako oddiel o niekoľkých stovkách členov. Liwayway bola tým hlavným dôvodom, prečo sa ich rady rozrástli na 30-tisíc. Po dvoch rokoch okupácie už strácali z tridsaťosem provincií Luzonu Japonci kontrolu v polovici z nich.
Nefungoval im výber daní, systém konfiškácie potravín, spojenie. Zato tu prechádzala Remedios Gomez-Paraiso na bielom koni, so samopalom cez rameno, a zvolávala dedinčanov do boja.
Miesto ústupu útok
Hoci si na svojej kráse zakladala a líčenie aj rúž považovala za nevyhnutný doplnok svojej uniformy, určite nebola princezničkou pre parádu. Dokázala to všetkým počas bitky pri Kumasi. Japonci tu zaútočili na štáb Hukov, ktorí sa snažili prebiť z obkľúčenia. Kumander Liwayway bola „obetovaná“, respektíve poverená vedením ústupového boja, krytím ústupu. Ale rozhodla sa, že neustúpi.
Postupne prevzala iniciatívu nad bojiskom, a hoci bol jej oddiel nepriateľom silne prečíslený, donútila ich k potupnému úteku. Sfanatizovaní japonskí vojaci, bojovníci oddaní kódexu bušidó, tu dostali ťažko stráviteľnú lekciu. Porážku naservírovanú od žien.
Príbeh o tom, ako sa jej podarilo vypátrať vraha svojho otca, aby na ňom vykonala sľúbenú pomstu, najskôr patrí medzi legendy. Ale to, že sa za obnovených bojov o Luzon aktívne zasadila o spoluprácu Ľudovej armády proti Japonsku s Američanmi, je fakt.
Do takmer stovky predávala zeleninu
V boji, revolučnom, oslobodeneckom a protivládnom, potom pokračovali ešte dva roky po vojne. Dokonca na čas skončila vo väzení. Postavenie národnej hrdinky jej nakoniec dopomohlo k slobode, samopal potom zavesila na klinec. Jediný boj už viedla predovšetkým za oficiálne uznanie veteránskych zásluh žien-bojovníčok.
V Anao bude v stánku predávať zeleninu až do svojich 95 rokov. Nikto by asi nehádal, že vráskavá starenka je bývalou veliteľkou partizánov, pred ktorou sa triasli Japonci aj Spojenci. Istý obdiv si „filipínska Amazonka“ vydobyla aj u skeptických Američanov.
Tí sa o filipínskych komunistických partizánoch nikdy nevyjadrovali s obzvlášť úctou, ale efektívna činnosť oddielov ženských zabijakov vedených bývalou kráľovnou krásy na nich robila nesporný dojem. A nezastierali, že im svojou priamočiarosťou trochu naháňa strach. Kontakty s ňou považovali za nepríjemný zážitok.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
