Karolína Valentová je mladá ambiciózna žena, ktorá je živým príkladom neúnavného úsilia a odhodlania pomáhať ľuďom. Okrem toho, že študuje medicínu a právo v susednom Rakúsku, pracuje v ambulancii a je už niekoľko rokov dobrovoľnou záchranárkou. Jej tvár ti môže byť známa zo sociálnych sietí, kde často zdieľa zážitky zo svojho života a štúdia.
Karolína v našom rozhovore prezradila, ako sa dá odosobniť pri pitve ľudského tela, ktorá je s jej štúdiom neoddeliteľne spätá, aký najbizarnejší zážitok sa jej stal pri službe v záchranke či o svojich pracovných skúsenostiach na detskej psychiatrii.
Pred necelým rokom sme ťa vyspovedali vo videorozhovore. Čo sa odvtedy zmenilo?
Stále študujem naraz dve vysoké školy, to sa zatiaľ nezmenilo. Svoju prácu u obvodného lekára som však vymenila za iný odbor a zakotvila som v ušno-nosno-krčnej ambulancii. Zo začiatku som sa naozaj veľa naučila, teraz to už nie je také intenzívne a tým, že sa veľmi rýchlo začnem nudiť, už pomaly rozmýšľam, akým novým smerom sa zase vydať.
Na záchranke sa toho tiež veľa zmenilo. Začala som vyučovať a mám v rukách výcvik záchranárov. Čo sa týka môjho vzdelania, pred mesiacom som ukončila kurz, ktorý sa dá prirovnať k „paramedicovi”. Pomaly sa začínam pripravovať na záverečné skúšky.
Anatómia, ktorú v škole absolvuješ je neoddeliteľne spätá s pitevnými blokmi. Aké časti tela si už pitvala a čo bolo zatiaľ najviac fascinujúce?
Úplne prvým bol krk. Až neskôr som sa dozvedela, že je to jednou z najťažších častí, pretože je v ňom všetko malé a rýchlo sa stane, že sa pri pitve roztrhne napríklad nejaký nerv. Ďalej som pitvala srdce, pľúca, nohu, dlaň, hrdlo, pohlavné orgány a mozog. Zatiaľ ma najviac fascinovalo srdce, pri ktorom som musela najprv otvoriť všetky vrstvy, potom nájsť dôležité cievy a nakoniec ho vyrezať a vyumývať. Bol to naozaj zaujímavý pocit, držať ho v ruke a vidieť, ako presne vyzerá.
Tento semester prišiel na rad pod skalpel nervový systém, pred ktorým si mala podľa tvojich slov veľký rešpekt. Prečo? Bolo to nakoniec naozaj také strašné?
V priebehu pitvy stratíte pocit ľudskosti pred človekom, ktorý leží na stole. Jediné, čo vám ho ešte pripomína je tvár, preto sme sa snažili vždy pri pitve prikryť hlavu. To samozrejme pri otváraní lebky nie je možné. Prvá hodina pitvy bola katastrofálna, dostali sme ručné pílky a prepíliť nimi ľudskú lebku nie je pár sekundová záležitosť. Trvalo nám to skoro hodinu. Keď sme však vyberali mozog a rezali práve ten, bolo to veľmi zaujímavé, nie strašidelné.
Pri pitve ľudského tela sa musí človek určite odosobniť. Čo v tom pomáha tebe?
Ak mám byť úprimná, nemám nejakú špeciálnu stratégiu. Pre mňa sú vždy kritické osobné veci ako oblečenie alebo šperky. Tie totiž spájajú život so smrťou. Vždy je omnoho ťažšie, keď majú pacienti napríklad rovnaké auto, tú istú kabelku alebo telefón. Tento aspekt však našťastie pri anatomických pitvách chýba. Dostaneme iba telá, bez osobného dotyku. To mi pomáha. Celá pitva je ako skúška. Máme veľa práce, musíme sa sústrediť a v priebehu nej k nám príde profesor a začne nás skúšať. Nemáme priestor na zaťažujúce myšlienky.
Stane sa občas, že príde nejakému študentovi pri pitvaní nevoľno? Ako sa vysporiadavate so zápachom?
Stáva sa to raz za čas. Pri prvom bloku bola nevoľnosť na dennom poriadku, teraz sa to stane skôr výnimočne. Ja sama som sa dvakrát povracala. Prvýkrát, keď ma omylom kolega oblial tekutinou z mŕtveho tela, ktorá mi pomaly stekala do topánok. Druhýkrát, keď sme museli čistiť dýchacie cesty, kde bolo ešte veľmi veľa sekrétu.
Na zápach si človek rýchlo zvykne. Tým, že mám narušený čuch mi to až taký problém nerobí, niektorí si však dávajú do masiek alkoholový tampón, používajú rôzne mastičky alebo štuple do nosa, ktoré neutralizujú zápach. Zo začiatku sme museli nosiť respirátory, vtedy ho nebolo takmer vôbec cítiť. Najhorší je ale v letných dňoch, kedy sa snažíme veľa vetrať a inštitút anatómie nám zapína filtráciu vzduchu.
Už niekoľko rokov pôsobíš v Rakúsku ako dobrovoľná záchranárka. Nie je pri nočných službách občas demotivujúce, že z toho nemáš žiaden zisk?
Skôr pri denných (smiech). Nenávidím skoré vstávanie a rada si pospím aj do jedenástej. Nočné služby mi problém nerobia. Samozrejme, že niekedy sa zamyslím a aj si ponadávam nad tým, že vlastne pracujem zadarmo. Rýchlo si však pripomeniem, prečo to robím. V Rakúsku bohužiaľ funguje záchranka takmer len na princípe dobrovoľníctva. Dúfam, že jedného dňa si toho budú ľudia viac vážiť a nebudú brať ako samozrejmosť, že iní obetujú hodiny svojho času z dobrej vôle.
Aký je tvoj najbizarnejší zážitok zo záchranky?
Živo si pamätám na jeden zásah spred piatich rokov. O tretej ráno sme boli privolaní k staršej panej, ktorá údajne spadla z postele. Otvorili sme si bránku a oči nám spadli na záhradu, ktorá bola kompletne celá preplnená rôznymi soškami, prevažne mačacími. Nechýbali reflektory a celý dvor bol podsvietený zeleným svetlom, úplne ako v horore.
Vnútri to nevyzeralo o nič lepšie, na každom kúsku stáli keramické bábiky. Samozrejme, že sa spálňa nachádzala v rohu domu a najprv sme ju museli nájsť. Priznám sa, nebolo nám všetko jedno. Hlavne keď sme si predstavili, že nás môžu pacienti napadnúť.
Okrem medicíny študuješ po nemecky i právo. Tvoj priateľ je Rakúšan a s touto krajinou si spätá od detstva. Nestáva sa ti, že v nemčine už aj rozmýšľaš?
Rozmýšľam v oboch jazykoch, záleží od témy. Keď premýšľam nad informáciami, ktoré som sa od základov učila v nemčine, potom sú aj moje myšlienky po nemecky. Ak ide o veci, ktoré som vedela už pred mojím príchodom do Rakúska, ako napríklad počítanie, vtedy už rozmýšľam v slovenčine. Veľmi závisí od ľudí, s ktorými som. Pri mojich rodičoch mám v hlave iba slovenčinu, pri priateľovi nemčinu. Podľa tohto „systému” sa mi aj sníva.
Naraz študuješ dva odbory, ktoré si vyžadujú veľa úsilia a času. Nezanedbávaš nechcene občas jeden z nich?
Určite sa to stáva. Niekedy to ani inak nejde, keď ma jedna škola neospravedlní kvôli druhej. Na medicíne máme sto percentnú dochádzku. Nemôžeme chýbať a to mi niekedy robí problém. Musím ale povedať, že sa nad tým nezamýšľam. Tieto okolnosti nemám ako zmeniť a keď sa pozriem na iných študentov, ktorí zanedbávajú školu kvôli párty, alkoholu, či dovolenkám, tak som rada, že mojím dôvodom je práve druhá škola.
Ako študentka medicíny si si vyskúšala prax na rôznych nemocničných oddeleniach. Ktoré boli pre teba najlákavejšie a prečo?
Najviac ma určite zaujala detská psychiatria. Bolo tam naozaj veľmi veľa pacientov s rôznymi osudmi a vekovými rozdielmi. Mali sme tam detičky od 3 až 4 rokov, ale aj dospievajúcich mladistvých okolo 17. Myslím si, že detská psychiatria je veľmi dôležitá, pretože dokážete vybudovať osud mladého človeka a zmeniť mu život o 180 stupňov k lepšiemu.
Veľmi sa mi páčil priamy kontakt s pacientmi, na dospelej psychiatrii som ich videla maximálne raz za deň a to pri vizite. Na detskom oddelení som mala možnosť s nimi nonstop komunikovať, hrať sa hry, ísť na výlety a vybudovať si tým naozaj osobný vzťah.
Rozmýšľala si už nad špecializáciou?
Sú špecializácie ako ortopédia, dermatológia alebo kardiológia, ktoré určite robiť nechcem. Našla som si aj také, ktoré sa mi zatiaľ veľmi páčia. Tými sú práve detská psychiatria, neonatológia a súdne lekárstvo. Celkovo by som chcela skôr pracovať s mladými pacientmi a nájsť si odbor, ktorý budem môcť vykonávať v nemocnici, ale aj klasicky v ordinácii.
Prednedávnom si na svoj TikTok pridala video z detskej psychiatrie, kde bolo jednou z tvojich úloh rozprávať sa a hrať s pacientmi. Je potrebné voliť vhodné slová alebo si na niečo dávať pozor?
Pri každom pacientovi si treba dávať pozor na to, aký slovník lekár volí. Ja musím úprimne povedať, že som mala zo začiatku predsudky a rozprávala som sa s psychicky chorými pacientmi inak, ako so zdravými. Zmenilo sa to pri neurologickom vyšetrení u jednej mladej dievčiny, ktorá mala za sebou ťažké detstvo. Viac som o nej nevedela, no bola veľmi milá a naozaj sme si sadli.
Až po vyšetrení, pri ktorom som s ňou strávila skoro dve hodiny sama v ambulancii, som zistila, že sa pokúsila prednedávnom uškrtiť lekára. Všetci ostatní k nej mali úplne iný prístup ako ja, tým pádom bolo moje správanie pre ňu výnimočné. Hneď si ku mne vybudovala dôveru, začala mi rozprávať veci ktoré predtým nikdy nevyslovila a od tohto momentu som sa stala jej obľúbenou „ lekárkou”. Keď sme ju prepustili, prišla za mnou, objala ma a poďakovala sa. Bolo to naozaj veľmi pekné.
Všimli sme si, že sa už niekoľko mesiacov venuješ keramike. Prečo zrovna tento koníček?
Ku keramike som prišla úplnou náhodou, no našla som v nej môj potrebný relax. Najradšej na ňu chodím sama, úplne tam vypnem a presuniem sa do svojho sveta. Baví ma to o niečo viac, keď vidím, že mi to ide. Už som sa naučila robiť rôzne tvary a myslím si, že vyzerajú naozaj krásne.
Sú veľké rozdiely medzi platmi lekárov v Rakúsku a u nás na Slovensku? Plánuješ sa vrátiť späť?
Rozdiely v platoch sú naozaj veľké. Keď som si vyhľadávala pozície po absolvovaní štúdia, nástupný plat na Slovensku sa pohyboval okolo 5 000 € v hrubom. Primár v Rakúsku môže mesačne pokojne zarábať aj okolo 10 - 15 000 € v čistom. Na Slovensku pracovať určite neplánujem, navždy však zostanem srdcom Slovenka a určite sa naň plánujem pravidelne vracať, či už za rodinou alebo na dovolenku.
Kde by si sa rada videla o desať rokov?
O desať rokov budem mať 33 a naozaj netuším, kde presne budem. Určite by som chcela mať už hotovú špecializáciu, prinajlepšom ukončené obidve vysoké školy a mať vlastnú rodinu. Kedysi som si myslela, že som karieristka. Dnes vidím aké to je, keď človek pracuje každý deň v týždni a má naozaj minimum voľného času. Čím som staršia, tým si viac vážim voľné minúty a čas strávený s rodinou a s priateľmi. O desať rokov by som chcela nájsť balans medzi prácou a rodinou tak, aby som bola šťastná.
