Vzostup populizmu nastavuje Európe politické zrkadlo

Vlaňajšok priniesol svetu hojnosť politických šokov. Mnohí ich doteraz nevedia predýchať. Referendum o brexite, víťazstvo Donalda Trumpa či smrť Fidela Castra však svoje ovocie (či už sladké alebo trpké) začnú prinášať až v roku 2017. Aby toho nebolo málo, čaká nás aj niekoľko ďalších politických skúšok.

Vnútorné problémy Slovenska a Európy totiž neodídu ani v roku 2017, ak sa najmä liberálne elity nepoučia z vlastných chýb. A najmä vlastného pocitu nadradenosti, ktorým už niekoľko rokov prekypujú voči svojim kritikom. Slovami ako fašista alebo rasista sa začalo zaobchádzať ako s plošnou nadávkou na každého, kto priniesol akúkoľvek populistickú kritiku sveta, v ktorom žijeme.

Tento rok sa musíme naučiť pozorne rozlišovať medzi oprávnenou kritikou reálnych chýb súčasného systému a reálnymi autoritariánskymi hrozbami, ktorým musíme čeliť. Európsku úniu a Slovensko totiž čakajú voľby s potenciálom zadefinovať budúce smerovanie politickej scény s ohľadom na základné slobody a práva ich občanov.

Francúzske prezidentské voľby – na rozdiel od Donalda Trumpa alebo brexitu – prinášajú hrozbu víťazstva skutočnej extrémnej pravice. Marine Le Penová sa síce od názorov svojho otca, známeho revanšistu Jeana Marie Le Pena, vzdialila. Napriek tomu jej Národný front prvýkrát prináša reálnu hrozbu, že v kľúčovej krajine starej Európy bude vládnuť strana založená na rasistických myšlienkach a ľavicovej separatistickej politike. Navyše v krajine, ktorá bola zakladajúcim pilierom Európskej únie aj eurozóny. Musíme pochopiť, prečo sa Le Penová teší takej podpore, a začať pracovať, aby sme vyliečili frustráciu voličov voči systému, ktorý nedokáže počúvať vlastných ľudí.

Rovnakú skúšku podstúpi aj Slovensko. Na jeseň nás čakajú župné voľby, kde najmä v jednom kraji budú môcť voliči ukázať, či sa vedia postaviť hnedej hrozbe, ktorá sa na Slovensku v posledných pár rokoch rozmáha. Doteraz sa bežné strany z postupu Mariana Kotlebu nepoučili. Naďalej vzniká priestor, aby svojím populizmom naštrboval vieru v demokraciu a základné slobody. Využíva totiž – podobne ako Le Penová, Trump alebo brexitéri – frustráciu ľudí, ktorú manipuluje do tej miery, že získava oddaných obhajcov svojho kultu osobnosti.

No v prípade, že znova uspeje v župných voľbách, nebude to len facka štandardným stranám. Bude to rovnako ako vo všetkých západných krajinách zrkadlo toho, ako sa dokázal premrhať potenciál demokracie a európskej integrácie iba tým, že sa každá kritika systému minimalizovala a zosmiešňovala až do momentu, kým z nej nevzišla reálna hrozba.
Ostáva nám dúfať, sa minimálne tieto dve hrozby sa nenaplnia. Pretože v porovnaní s nimi je Donald Trump omnoho menším rizikom. Americké voľby síce priniesli víťazstvo vulgárnosti a šoumenstva, no už proces utvárania budúcej Trumpovej vlády zďaleka nenesie známky takého rizika, akého sa väčšina ľudí bála. Riziko pre Európu je celkom inde, rizikom pre Európu budeme my sami.