Žijeme v zlatých časoch. Za štvrťstoročie od konca studenej vojny narástol svetový HDP na osobu o dvojnásobok toho, čo za predošlých 25-tisíc rokov. Blahobyt pritom nezasiahol len vyspelý svet, rapídne ubudlo aj ľudí žijúcich pod hranicou chudoby – z polovice svetovej populácie na dnešnú desatinu. Nie je náhoda, že to všetko sa odohralo v čase šírenia demokracie a voľného obchodu.
Ako je potom možné, že ľudia netancujú od radosti na uliciach, a naopak, nadšene tlieskajú populistom ako Donald Trump chystajúcim sa rozvrátiť systém, ktorý nás priviedol k nevídanej prosperite? Odpoveď môže byť šokujúco prostá: globalizácia si vybrala omnoho bolestivejšiu daň, než sme predpokladali. Ekonomická teória neochvejne tvrdí, že vďaka slobodnému obchodu (a deľbe práce) sú bohatšie obe strany. Na národnej úrovni sa však počíta aj s porazenými. Ide napríklad o Američanov, ktorí prídu o prácu, ak sa fabrika na výrobu džínsov presunie z USA na Taiwan. Vždy sa však počítalo s tým, že títo „porazení“ si hladko nájdu prácu v prosperujúcich odvetviach. Akurát to neplatí univerzálne. Nedávno tento fenomén v amerických regiónoch skúmala štúdia Čínsky šok od trojice ekonómov – Autora, Forna a Hansona. Zistili, že americkí robotníci doplácali na medzinárodné súťaženie tvrdšie a dlhšie, než sa dosiaľ predpokladalo. Pod tiažou čínskej konkurencie začali celé komunity chradnúť. Prispôsobenie im netrvá očakávané mesiace, ale celé roky a generácie.
Nenávidený „establišment“ túto realitu ignoroval, až kým sužovaným voličom nedošla trpezlivosť. Faktom je, že globalizácia nás priviedla k nevídanej prosperite. No neplatí to úplne pre všetkých. Ekonómovia by sa preto nemali ostýchať zašpiniť si topánky v teréne.
Donald TrumpReuters
StoryEditor