Slovenská komentátorská trieda trpí zvláštnym paradoxom. Napriek tomu, že Smer opakovane ukazuje schopnosť v prípade núdze odstaviť vlastných ľudí, vždy to je to vnímané ako prekvapenie sezóny. Samozrejme, strana a vláda nikdy nejde až tak ďaleko, aby pri svojich persónach priznala inú ako politickú zodpovednosť, ale tie najneobľúbenejšie jednoducho musia ísť.
Hoci to budú v Smere popierať, imperatívom je vždy názor verejnej mienky. Rukolapne, určujúce je, či sa pri válove mliaska tak hlasno, že si to všimla aj ulica, a výkrik „pozor, zlepenec!“ na odvrátenie pozornosti výnimočne nestačí. Príkladov je ako alobalu u Jánošovcov – Kašický, Pavlis, ba dokonca aj údajne všemocný Paška. Tučný kúsok si premiér nechal aj na tento rok a do dôchodku nevyhnutne mieri Štefan Harabin. Takáto personálna politika, samozrejme, nie je na riadenie štátu dostatočná, ale prečo sa nepotešiť z občasného vyhnania symbolu chobotnice z parlamentu alebo súdu? Okrem toho však možno vnímať ešte jeden pozitívny aspekt veci.
V rozpore s rozšírenou predstavou takto Smer demonštruje, že napriek absolútnej moci nežije vo virtuálnom svete a v krajnej núdzi dokáže urobiť aj niečo užitočné. Dá sa povedať, že ak si voliči niečo veľmi, ale naozaj veľmi želajú, premiér tlak napokon vycíti a splní im to. Prirodzene, kapacita plniť priania je obmedzená, a preto treba dôkladne zvažovať, čo si vypýtame. Teraz, keď sú Paška a Harabin preč, mohli by sme chcieť zmenu, ktorá niečo naozaj prinesie, ale zároveň je reálna.(Nie, kradnúť sa neprestane.) Čo by ste povedali napríklad na moderné a fungujúce školstvo? Lebo ak si nahlas nezaželáme, dostaneme modernizačné opatrenie v podobe autobusov zadarmo.