Ešte zriedkavejšie sa nám to stávalo, ak zomrel Čech. Smrť Václava Havla to však celé obrátila naruby: ešte nikdy sa nám, Slovákom a Čechom nestalo, že by si odchod niekoho z nás to všimol doslova celý svet. Bez ohľadu na to, že sa niekto volá Barack Obama, Angela Merkelová, Lech Walesa, Michail Gorbačov, Nicholas Sarkozy, Lou Reed či Vladimír Mečiar. Bez ohľadu na to, že ešte počas života sa Havel stal tvárou viacerých symbolov: pádu totality, zrodenia novej Európy, nepolitickej politiky či obhajoby ľudských práv.
Hovoril o hodnotách, na ktorých by mala stáť každá normálna spoločnosť – či už štát alebo firma (alebo ak chcete, tak aj noviny). Robil veci, ktorým veril a preto hromadne amnestoval väzňov, spoluzodpovedal za rušenie zbrojárskej výroby na Slovensku, alebo – ak chcete – „otravoval“ ponovembrové politické elity vyhláseniami o tom, že aj politika či ekonomické reformy sa dajú robiť inak, čiže slušne. Aj preto prijímal tibetského dalajlámu aj v čase, keď ostatní už nechceli dráždiť Čínu, aj preto kritizoval ľudské práva v Rusku v čase, keď západný svet už s rešpektom prijímal istého Vladimira Putina. Aj preto Václav Havel zostal tak trochu disidentom aj v nových pomeroch, ku ktorých vzniku rozhodujúcou mierou prispel.
Bez Václava Havla by sa ten november 1989 určite oneskoril. Bez Václava Havla by sme určite o pár dní nemohli osláviť už 19. výročie samostatného Slovenska. A nebyť Václava Havla, tak určite nenapíšem túto poslednú vetu: takúto osobnosť novodobých dejín môžeme Čechom iba závidieť.
Peter Vavro
šéfredaktor Hospodárskych novín