Na vôbec prvej tlačovej konferencii Federálneho rezervného systému Spojených štátov (Fed) jeho predseda Ben Bernanke predniesol rámcovú obranu silne kritizovanej politiky Fedu, spočívajúcej v masových nákupoch amerických dlhopisov, známou tiež ako „kvantitatívne uvoľňovanie“.
Čudná skratka QE
Množstvo ekonómov pokladalo jeho výkon za majstrovský. Skutočnosť, že dolár naďalej padá, kým ceny zlata neprestávajú rásť, dokazuje značnú skepsu trhov. Jednou z najkrutejších právd v centrálnom bankovníctve je, že investori často počujú úplne iné posolstvo, než aké im centrálna banka zamýšľa vyslať.
Samozrejme že na QE, ako hovoria obchodníci kvantitatívnemu uvoľňovaniu, bol Fed nútený pristúpiť, pretože jeho obvyklý nástroj na dolaďovanie inflácie a rastu, jednodenná úroková sadzba, je už na nule. Napriek tomu hospodársky rast USA zachováva slimačie tempo a sprevádza ho vysoká nezamestnanosť. Na QE sa zvaľuje vina za všetko, od bublín cien aktív cez hladové nepokoje až po ovčie kiahne. Do tejto politiky sa navážajú všetci, od zahraničných ministrov financií cez komiksových satirikov (pozrite si video „quantitative easing explained“) po Sarah Palinovú.
Kritici trvajú na tom, že QE je začiatok konca globálnej finančnej sústavy, ak nie samotnej civilizácie. Ich najpresvedčivejšou námietkou je, že sa vie len veľmi málo o tom, ako kvantitatívne uvoľňovanie funguje, a že Fed teda vystavuje globálnu finančnú sústavu neprimeranému riziku len preto, aby dosiahol mierne oživenie americkej ekonomiky.
Klesajúci dolár
Či už majú kritici pravdu, alebo sa mýlia, jedno je jasné: v situácii, keď Fed za ostatnými globálnymi centrálnymi bankami zaostáva v cykle sprísňovania menovej politiky a ratingové agentúry uvažujú o znížení úverového skóre USA, kúpna sila amerického dolára sa oproti menám obchodných partnerov prepadla na historické minimum.
Bernankeho obrana bola rázna a jednoznačná. Vyhlásil, že QE nie je vôbec také nekonvenčné, ako tvrdia jeho kritici. Pokiaľ sa človek pozrie, ako ovplyvnilo finančné pomery, vrátane úrokových sadzieb, kolísavosti a cien akcií, QE sa veľmi silne podobá konvenčnej politike úrokových sadzieb, o ktorej sa domnievame, že jej rozumieme.
Obavy z údajných neblahých dôsledkov QE sú teda značne zveličené a ani na nutnosti nakoniec obrátiť kurz nie je nič obzvlášť náročné. Bernanke odmietol námietky týkajúce sa komoditných cien a inflácie na rozvíjajúcich sa trhoch a konštatoval, že tieto javy omnoho užšie súvisia s laxnými menovými politikami a priveľmi rigidnými výmennými kurzmi v rýchlo rastúcich rozvojových ekonomikách.
Peniaze na riziko
Vyjadrenie predsedu Fedu prichádza v citlivom okamihu. Zhruba počas ďalšieho roka Fed pravdepodobne vstúpi do cyklu sprísňovania a bude plynulo a vytrvalo zvyšovať úrokové sadzby. Nechce sa ponáhľať, pretože americká ekonomika je stále slabá, veď rast v prvom štvrťroku dosiahol mdlých 1,8 percenta. Nemôže však pridlho otáľať, inak inflačné očakávania vystúpia na nebezpečne vysokú úroveň a prinútia Fed vyhnať infláciu zo systému agresívnym postupom – za cenu značnej ekonomickej bolesti.
Pri odbúravaní QE sa Bernanke bude musieť vyhnúť ďalšej nastraženej míne, konkrétne kolapsu cien aktív. Mnohí prefíkaní obchodníci z Wall Street sú presvedčení, že QE nie je nič iné, ako stará „greenspanovská predajná opcia“ na steroidoch. Kult „greenspanovskej predajnej opcie“ vyvieral z neskrývaného presvedčenia predošlého predsedu Fedu, že by sa Fed nemal pokúšať vzdorovať strmo rastúcemu akciovému trhu, okrem rozsahu, v akom takýto trh podkopáva dlhodobú stabilitu cien bežných tovarov. Ak však burza príliš rýchlo padá, Fed by sa mal obávať recesie a rázne reagovať, aby pád tlmil.
Majú obchodníci pravdu? Je QE len ďalším pokračovaním „greenspanovskej predajnej opcie“? Nesporne platí, že dnešné mimoriadne nízke úrokové sadzby pobádajú investorov k sypaniu peňazí do rizikových aktív. Fed by zrejme namietol, že zaistiť, aby bubliny aktív nevyvolávali nadmerné požičiavanie a napokon dlhovú krízu, je úlohou regulačných orgánov, pretože súčasťou mixu riešení musí byť, samozrejme, aj menová politika.
Vzhľadom na rozvláčne zotavovanie mohol ísť Bernanke ešte ďalej a tvrdiť, že pravdu má práve Fed. Ostatné menové orgány vyspelých krajín, napríklad Európska centrálna banka, azda až príliš silne reagujú na krátkodobú inflačnú volatilitu. Asi preto, že svojim zahraničným náprotivkom nechcel spôsobiť problémy, Bernanke zvolil obozretnejší
prístup a politiku Fedu bránil iba ako správnu voľbu pre Ameriku.
Bernanke si musel dávať pozor, aby nepovedal nič, čo by mohlo priveľmi znepokojiť investorov. Napokon už teraz majú dostatok dôvodov na nervozitu: veď po ohromnom uvoľňovaní finančných podmienok bude musieť nasledovať neobyčajne bolestivé sprísnenie. Bude ekonomika pripravená, až nadíde čas? Vysvetliť nevyhnutný prechod k sprísňovaniu by sa mohlo ukázať ako omnoho väčšia výzva, než vysvetliť výnimočnú výpomoc vo forme kvantitatívneho uvoľňovania.
Fed musí mať vždy na pamäti, že nehľadiac na mieru nevzrušenosti a racionality jeho vlastnej analýzy sa obracia na trhy, ktoré dokážu všetko, len nie ostať nevzrušené a racionálne.
Kenneth Rogoff
ekonóm
Autor je profesorom ekonómie a verejnej správy na Harvardovej univerzite a bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu.