Medzi ekonomickými prognostikmi a trhovými optimistami si získal obľubu názor, že "čím hlbšia recesia, tým rýchlejšie zotavenie". Je to pravda, avšak len do istej miery: bezprostredne po normálnej recesii skutočne počas nasledujúcich dvanástich mesiacov ekonomiky často rastú oveľa rýchlejšie než obvykle. Veľká recesia 2008 -- 2009, bohužiaľ, ani zďaleka nie je normálnou gobálnou recesiou.
Veľkej recesii dodala náboj finančná kríza a urobila z nej oveľa zákernejší problém, ktorý má obvykle oveľa dlhodobejšie dôsledky. Ako s Carmen Reinhartovou uvádzame v našej novej knihe -- Teraz je to inak: Osem desaťročí finančnej pochabosti -- pre veľkú recesiu by sa lepšie hodil názov "veľká kontrakcia" vzhľadom na mohutné a súčasné zmrštenie globálneho objemu úverov, obchodu a rastu, ktorý svet v poslednom čase zažíva.
Napriek pokrivkávajúcemu zotaveniu v rozvinutom svete majú, našťastie, rozvíjajúce sa trhy v Ázii, Latinskej Amerike a na Blízkom východe obrovský skrytý rastový potenciál. I napriek problematickému globálnemu prostrediu by ich väčšina mala byť schopná silného rastu.
Dôsledky obrovskej kontrakcie úverov však pravdepodobne hneď tak nevymiznú. Iste, ak ste banka, hlavne veľká, vďaka enormným explicitným i implicitným vládnym garanciám sa vám celkom ľahko vyberajú peniaze. Pre všetkých ostatných, obzvlášť pre malé a stredné podniky, je úverové prostredie naďalej veľmi zložité. Dokonca i firmy v lukratívnych odvetviach, ako je energetika, hlásia obrovské problémy so získaním kapitálu.
Optimisti tvrdia, že sa netreba obávať. Úvery sa čoskoro dostanú ku všetkým rovnako ľahko ako k bankám. Napokon aj počas globálnej recesie v roku 1991 úvery vyschli, a aj tak do 18 mesiacov zdroje opäť šikovne prúdili.
Táto paralela však neberie do úvahy skutočnosť, že platobné bilancie sú tentoraz oveľa viac poškodené. Ceny domov sú dočasne zvýšené myriádou dotácií, pričom na obzore sa rysuje cunami komerčných nehnuteľností. Slabiny mnohých bánk sú jednoducho maskované vládnymi garanciami.
Vlády krajín skupiny G20 dnes čelia odstrašujúcej vyhliadke, že sa budú musieť pokúsiť skrotiť obludu, ktorú vytvorili. Dnes je už jasné, že daňový poplatník bude vždy ručiť za to, aby majitelia dlhopisov dostali zaplatené. Veľké finančné firmy budú môcť bez kontroly ešte desiatky rokov využívať trhy obligácií za sadzby tesne nad hranicou toho, čo platí vláda, a to bez ohľadu na vnútorné riziko ich pozícií. Veritelia bánk sa nebudú obťažovať obavami z toho, aké typy hazardných operácií a investícií finančnej inštitúcie uskutočňujú alebo či je regulácia účinná.
Dobré na tom je, že väčšina vlád skutočne vidí potrebu zaviesť dôkladne novú reguláciu finančných firiem. Má to však háčik: finančná regulácia je nesmierne komplikovaná, tým skôr, že musí existovať nejaká miera medzinárodnej konzistencie. Bolo by katastrofou, keby sa jednotlivé štáty predbiehali v zavádzaní vlastného nového systému. Pokiaľ si regulátori, naopak, doprajú čas s "nápravou pomerov", bude sa nad finančnou sústavou vznášať obrovský tieň neistoty. Banky vedia, že čelia vyšším kapitálovým požiadavkám, ktoré ich donútia obmedziť pôžičky vo vzťahu k objemu prostriedkov. Avšak do akej miery? Veľa sa diskutuje o rozbití bánk, ktoré sú príliš veľké, než aby mohli padnúť. Čo sa však skutočne stane?
Nie div, že v tomto prostredí sa úvery v Spojených štátoch, Európe a inde stále skracujú. Pokiaľ banky nevedia, aké budú pravidlá hry, musia si dať veľký pozor, aby prehnane nenapli svoje platobné bilancie.
Vládne regulačné orgány -- a napokon aj my všetci -- sme teda uviazli medzi kalužou a odkvapom. Regulujte rýchlo, kajajte sa pomaly. Prehnane prísna regulácia by mohla na desiatky rokov vážne poškodiť globálny rast. Ak je však regulácia príliš mäkká, mohla by sa do desiatich rokov objaviť ďalšia obluda v podobe globálnej finančnej krízy. A i keď sa regulačné orgány nebudú ponáhľať, aby sa pokúsili dať veci dôkladne do poriadku, čo by sa mali podľa mnohých z nás, svet sa možno bude musieť vyrovnať so slabou úverovou expanziou, lebo banky sa budú správať zdržanlivo a očakávať jasnejší verdikt o svojej budúcnosti.
Z toho vyplýva ďalšia bolestná myšlienka, ktorú často zdôrazňuje historik Harvardovej univerzity Niall Ferguson: mnohí vedúci predstavitelia a zákonodarcovia, ktorí vynášajú súdy o nových pravidlách pre banky, sú tí istí vedúci predstavitelia a zákonodarcovia, ktorí na reguláciu dohliadali už pred finančnou krízou.
Často dostávam otázku, prečo sa ekonomiky v priebehu celých ekonomických dejín znova a znova prepadávajú do takých komplikovaných situácií. Odpoveď -- ako s Reinhartovou empiricky dokazujeme na základe stoviek finančných kríz, ktoré nastali v 66 krajinách počas ôsmich storočí -- je, bohužiaľ, až príliš jednoduchá: arogancia a ignorancia. Investori a politici často vôbec nevedia o množstve historických skúseností s finančnými krízami. A hŕstka tých, ktorí si aspoň matne uvedomujú, čo sa stalo v iných dobách na iných miestach, až príliš často hovorí: "Žiadny strach, teraz je to inak."
Veľká kontrakcia 2008 -- 2009 bude možno naozaj iná ako ostatné hlboké finančné krízy a my sa dočkáme celosvetového, trvalo udržateľného a výrazného zotavenia. Politikom zo štátov skupiny G20 však môžeme poradiť, aby na to nestavili a presadzovali trpezlivý prístup, hlavne v krajinách epicentra.
Kenneth Rogoff je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. V minulosti pôsobil ako hlavný ekonóm MMF.
©: Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org
Kenneth Rogoff