Kedysi bolo Nemecko srdcom európskej integrácie. Po páde Berlínskeho múra si vedúci predstavitelia krajiny uvedomili, že zjednotenie je možné iba v kontexte jednotnej Európy a priniesli aj obete, aby sa uistili, že Európa zjednotenie akceptuje. Uľahčili dohodu tým, že prispievali o niečo viac a prijímali od ostatných o niečo menej.
Toto obdobie sa však skončilo.
Euro je v kríze a hlavným protagonistom je Nemecko. Nemci sa už necítia takí bohatí a nechcú naďalej fungovať ako "hlboká kasa" pre zvyšok Európy. Táto zmena postoja je pochopiteľná, ale súčasne pozastavila proces európskej integrácie. Euro bolo už od svojho vzniku neúplnou menou. Maastrichtská zmluva založila menovú úniu, ale nie politickú - centrálnu banku bez centrálnej pokladnice. Táto skutočnosť bola pod pláštikom ochoty ECB akceptovať dlh všetkých štátov eurozóny za rovnakých podmienok. V dôsledku toho si mohli všetky krajiny požičiavať úvery s rovnakou úrokovou sadzbou ako Nemecko. Banky sa tešili, že môžu zarobiť na bezrizikových aktívach a preplnili svoje bilancie vládnymi dlhmi slabších krajín.
Prvým náznakom problémov bol kolaps Lehman Brothers v septembri 2008. Ministri financií EÚ sa rozhodli poskytnúť na mimoriadnej schôdzi v Paríži záruky, ktorými nebude možné vyhlásiť platobnú neschopnosť dôležitá finančná inštitúcia. Nemecká kancelárka Angela Merkelová bola proti takejto garancii: každá banka sa teda musela postarať o svoje banky sama. V tom období sa však do problémov dostali východoeurópske krajiny, Maďarsko a pobaltské krajiny, a musela prebehnúť ich sanácia. Až minulý rok, keď sa finančné trhy začali obávať akumulovania štátnych dlhov, sa úrokové sadzby líšili. Do centra pozornosti sa dostalo Grécko, keď nová vláda odhalila, že jeho predchodcovia klamali o veľkosti rozpočtového deficitu na rok 2009. Francúzsko a iné krajiny boli ochotné prejaviť solidaritu, avšak Nemecko, ktoré čelilo počas 20. storočia dvakrát rekordne rastúcim cenám, bolo voči inflácii alergické. Keď Nemecko súhlasilo s prijatím eura, trvalo na poistkách, ktoré udržia hodnotu novej meny či zákaz sanácie. Nemecko, ktoré malo mať v septembri 2009 voľby, čakalo. Grécka kríza sa medzičasom rozšírila aj do ostatných deficitných krajín. Keď európski predstavitelia začali rokovať, bolo potrebné poskytnúť omnoho väčší balík ako v prípade, keby rokovali skôr. Aby upokojili finančný trh, cítili povinnosť založiť Fond európskej finančnej stabilizácie v objeme 750 mld. eur, do ktorého prispeli 500 mld. členské krajiny a 250 mld. MMF. Trhy sa však neupokojili, pretože podmienky fondu diktovalo Nemecko, ktoré z neho do určitej časti spravilo nástroj trestu. Navyše investori správne predpokladali, že zníženie deficitu v období nezamestnanosti ju, naopak, zvýši a zamedzí fiškálnej konsolidácii. Aj keby sa rozpočtové ciele podarilo splniť, je len ťažko predstaviteľné, ako by opäť dosiahli konkurencieschopnosť a oživenie rastu. Vzhľadom na nemožnosť devalvovať menu prebudí deflačné obavy.
Politika, ktorá je v súčasnosti prezentovaná v eurozóne, je v priamom rozpore s ponaučením z veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch a hrozí, že vnesie Európu do obdobia dlhej stagnácie alebo do niečoho ešte horšieho. Vyvolalo by to nespokojnosť a spoločenský chaos. V najhoršom prípade by mohol úniu ohromiť vzostup xenofóbneho a nacionalistického extrémizmu.
Nemecku nemôžeme vyčítať túžbu po silnej mene a vyrovnanom rozpočte, ale ako najsilnejšia a úverovo najdôveryhodnejšia krajina vnucuje deflačnú politiku aj zvyšku eurozóny. Nemecká verejnosť si asi neuvedomuje, aké škody spôsobuje nemecká politika zvyšným krajinám. Euro funguje tak, že deflácia zvýši konkurencieschopnosť Nemecka na svetových trhoch a súčasne zatlačí slabšie krajiny do väčšej depresie a dlhov. Nemecko by sa malo zamyslieť nad hypotetickou otázkou: vystúpením z eurozóny. Obnovená nemecká marka by vystrelila nahor a euro by sa prepadlo. Zvyšok Európy by sa stal konkurencieschopnejším a riešil by problémy cez hospodársky rast, zatiaľ čo by Nemecko zistilo, aké je bolestivé mať nadhodnotenú menu. Obchodná bilancia by sa prepadla a zvýšila by sa nezamestnanosť. Banky by utrpeli veľké kurzové straty a požadovali by rozsiahle finančné injekcie. Bolo by však politicky prijateľnejšie zachraňovať nemecké banky ako Grécko či Španielsko. Táto predstava je, samozrejme, rýdzo hypotetická, pretože odchod Nemecka by mal nemysliteľné politické dôsledky. Možno tento myšlienkový experiment poslúži ako účinná prevencia, aby sa nemysliteľné v skutočnosti nestalo.
George Soros
Copyright: Project Syndicate, 2010