Odo dňa, ktorý nasledoval po minuloročnom krachu spoločnosti Lehman Brothers, sú politické prístupy presadzované americkým ministerstvom financií, Federálnym rezervným systémom USA a vládami prezidentov Georgea W. Busha a Baracka Obamu rozumné a užitočné. Alternatíva - držať sa bokom a nechať trhy, nech si s problémom poradia - by Amerike a svetu priniesla vyššiu nezamestnanosť, než aká panuje dnes. Úverové uvoľňovanie a podpora bankovej sústavy výrazne pomohli, lebo predišli omnoho horšej situácii.
Skutočnosť, že investičné banky minulý rok v decembri neskrachovali, a že sú tento rok nesmierne ziskové, je vedľajšia. Každé percento nezamestnanosti navyše, ktoré sa udrží dva roky, vyjde na 40 miliónov dolárov. Dvakrát hlbšia recesia, než akou prechádzame, by USA stála celkovo dva bilióny dolárov - a svet by vyšla štvornásobne drahšie.
Bonusy v Goldman Sachs sú v porovnaní s tým len chybou v zaokrúhľovaní. A každý pokus minulý rok na jeseň a v zime dotlačiť investičných bankárov k väčšiemu šetreniu by ohrozil celú podpornú operáciu. Ako povedal podpredseda Fedu Don Kohn, snaha zaistiť, aby niekoľko tisíc investičných bankárov dostalo spravodlivý finančný trest, nemá šancu sa presadiť, keď pokusy to docieliť ohrozujú pracovné miesta miliónov Američanov - a desiatky miliónov ľudí mimo USA.
Fiškálny stimul Obamovej vlády taktiež ekonomike významne pomohol. Vo veci účinku stimulačných daňových škrtov je na závery síce ešte skoro, ale pomoc štátom federácie sa vzhľadom na záchranu pracovných miest osvedčila a prílev vládnych investícií do celej skupiny relatívne užitočných projektov povedie k zvýšeniu výroby a zamestnanosti rovnakým spôsobom, akým výrobu a zamestnanosť povzbudzujú spotrebiteľské výdavky.
Navyše náklady na zaistenie pridaného dlhu sú mimoriadne nízke: pri aktuálnych úrokových sadzbách by na financovaní fiškálne stimulačného programu mali stačiť dodatočné dane vo výške 12 miliárd dolárov ročne. Za túto cenu americkí daňoví poplatníci dostanú navyše tovar a služby v hodnote bilióna dolárov a zamestnanosť bude vyššia asi o desať miliónov ročných pracovných jednotiek.
Odôvodnené sťažnosti na fiškálnu politiku posledných 14 mesiacov nespočívajú v tom, že zvýšila štátne zadlženie a odmenila kniežatá z Wall Sreet, ale skôr v tom, že boli príliš obmedzené - teda že sme mali urobiť viac. Napriek tomu teraz tieto politiky majú smolu: nikto ďalší stimul nenavrhuje.
Je to zvláštne, pretože keď sa niečo osvedčí, obvykle nás to prirodzene motivuje na ďalšiu snahu o to isté. Kvalitné politiky, ktoré podporujú produkciu a zamestnanosť bez toho, aby spôsobili infláciu, by mali byť politicky populárne, alebo azda nie?
Čo sa týka Obamovho stimulačného balíčka, zdá sa mi, že v americkej pravici bujnie mimoriadna myšlienková a politická nečestnosť a tlač to odmieta vidieť.
Ekonómovia sú už dva a pol storočia presvedčení, že tok výdavkov v ekonomike sa zosilňuje, kedykoľvek sa skupiny ľudí rozhodnú viac utrácať. Občas výdavky pribúdajú preto, že sa v ekonomike vyskytuje viac disponibilnej hotovosti, inokedy zasa preto, že zmeny nákladov premárnených príležitostí - teda ceny za to, že človek nepostupuje inak, napríklad nesporí - spôsobujú, že ľudia chcú rýchlejšie utratiť peniaze, ktoré majú. Niekedy sa tieto zvýšenia do istej miery prejavujú ako nárasty cien a inokedy sa do istej miery prejavujú ako nárasty produkcie a zamestnanosti.
Nech už sú však príčiny či dôsledky akékoľvek, spotreba vždy pribúda, keď sa skupiny rozhodnú viac utrácať - a vládne rozhodnutie platí rovnako ako rozhodnutie iných skupín. Platí tak ako rozhodnutie hypotékových spoločností a záujemcov o kúpu domu počas bubliny nehnuteľností v polovici prvého desaťročia nového storočia, utratiť viac peňazí za nové domy či rozhodnutie kniežat z Wall Street vložiť viac peňazí do vytvárania nových spoločností počas internetovej bubliny 90. rokov minulého storočia.
Obamovi republikánski protivníci, ktorí tvrdia, že fiškálny stimul nemôže fungovať, sa opierajú o argumenty, ktoré sú prinajmenšom nesúdržné a obvykle jednoducho mylné, ak nie lživé.
Pripomeňme si, že keď Clintonovu vládu v roku 1993 vtedajšie analýzy priviedli k snahe menej utrácať a znížiť deficit, republikáni takisto tvrdili, že práve to zničí ekonomiku.
Také tvrdenia boli chybné vtedy, rovnako ako teraz. Lenže koľko príspevkov v médiách vyvinie aspoň obyčajnú snahu ich zhodnotiť? Silnejší argument, hoci nie oveľa, hovorí, že fiškálny stimul síce skutočne povzbudzuje zamestnanosť a produkciu, ale za privysokú dlhodobú cenu, pretože zapríčinil veľmi veľký nárast amerického štátneho zadlženia. Keby úrokové sadzby cenných papierov amerického ministerstva financií boli vysoké a ešte sa s rastúcim dlhom ozlomkrky zvyšovali, s týmto argumentom by som súhlasil. Lenže úrokové sadzby štátnej pokladnice USA sú veľmi nízke a nerastú. Tvrdenie, že ekonomika je predlžená, vyvracia každá aukcia ministerstva financií, počas ktorej dlh zhltne obrovské nové tranže dlhu americkej štátnej pokladnice.
Tí, ktorí tvrdia, že Amerika trpí dlhovým problémom a že tento problém nemožno napraviť ďalším zadlžením, si nevšímajú (občas zámerne), že súkromný dlh a štátny dlh sa od začiatku krízy absolútne odlišujú - pohybujú sa odlišnými smermi a správajú sa odlišne.
Trh nehovorí, že ekonomika je predlžená, lebo ho zaťažuje priveľké súkromné zadlženie, čo je príčinou toho, že firemné dlhopisy sú lacné a pre firmy vychádza financovanie draho. Trh rovnako hovorí, zreteľne a opakovane, že ekonomika má nízky verejný dlh vlády USA, a práve preto ho chce každý vlastniť.
J. Bradford DeLong vyučuje ekonómiu na Kalifornskej univerzite v Berkeley Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org