Keby ste sa moderného historického ekonóma, ako som ja, spýtali, prečo svet v súčasnosti ovláda finančná kríza a hospodársky pokles, povedal by vám, že ide zatiaľ o poslednú epizódu dlhej histórie podobných bublín, krachov, kríz a recesií, ktorá siaha prinajmenšom až k bubline výstavby plavebných kanálov začiatkom 20. rokov 19. storočia, pádu banky Pole, Thorton & Co na prelome rokov 1825 -- 1826 a následnej prvej priemyselnej recesie v Británii. Pôsobenie tohto procesu sme videli i pri mnohých ďalších historických epizódach -- v rokoch 1870,1890,1929 a 2000.
Ceny aktív sa z nejakej príčiny zbláznia a vystúpia do neudržateľných výšin. Niekedy sú na vine slabé vnútorné kontrolné mechanizmy vo finančných firmách, kde sa podriadení prehnane odmeňujú za podstupovanie rizík. Inokedy sú príčinou vládne záruky. A ešte inokedy ide jednoducho o dlhé obdobie, keď ekonomike praje šťastena a trh ovládnu nerealistickí optimisti.
Potom prichádza krach. A len čo príde, zrúti sa tolerancia voči riziku: všetci vedia, že vo finančných aktívach sa ukrývajú obrovské neuskutočnené straty, no nikto s istotou nevie, kde vlastne sú. Po krachu nasleduje útek do bezpečia, po ktorom prichádza strmý prepad rýchlosti obratu peňazí, lebo investori hromadia hotovosť. A spomalenie obratu peňazí prináša recesiu.
Nehovorím, že ide o vzorec všetkých recesií, to nie je. Hovorím však, že ide o vzorec súčasnej recesie a že to isté sme zažili už skôr.
No keď túto rovnakú otázku položíte modernému makroekonómovi, napríklad mimoriadne bystrému Narayanovi Kocherlakotovi z Minnesotskej univerzity, zistíte, že hovorí, že nevie, a že makroekonomické modely prisudzujú ekonomické poklesy rôznym príčinám. Väčšina z nich, poukazuje Kocherlakota, "sa opiera o určitú formu veľkých štvrťročných posunov hraníc technického poznania. Niektoré počítajú s kolektívnymi šokmi pre hraničné užívanie voľného času. Iné modely pracujú s veľkými štvrťročnými šokmi pre tempo znehodnocovania fyzického kapitálu (aby generovali vysokú volatilitu cien aktív)..."
To znamená, že poklesy sú dôsledkom rozsiahleho zabúdania technických a organizačných znalostí, rozsiahlej dovolenky, keď pracujúci získajú chuť na voľný čas navyše, alebo rozsiahleho korodovania, keď sa zrýchli tempo kyslíkovej korózie, čím sa zníži hodnota veľkých kovových predmetov.
Moderní makroekonómovia taktiež hovoria, že všetky tieto modely im pripadajú ako nedôveryhodné reči, ktoré netreba brať vážne. Podľa Kocherlakota im vlastne nikto neverí: "Makroekonómovia ich (vo svojich matematických modeloch) používajú len ako výhodné skratky na vytvorenie potrebných úrovní volatility."
Privádza ma to k dvom otázkam:
Po prvé, je skutočne pravda, že týmto tvrdeniam nikto neverí? Ed Prescott z Arizonskej štátnej univerzity je presvedčený, že rozsiahle recesie sú plodom obdobia, keď celú ekonomiku postihuje zabúdanie technických a organizačných znalostí, o ktoré sa opiera súhrnná produktivita faktorov. Výnimkou je vraj veľká hospodárska kríza, ktorú podľa Prescotta zapríčinilo to, že reálne mzdy veľmi prevýšili rovnovážne hodnoty, a to v dôsledku politík prezidenta Herberta Hoovera, ktoré extrémne pomáhali pracujúcim a odborovým zväzom.
Podobne sa zdá, že Casey Mulligan z Chicagskej univerzity naozaj verí, že na veľké poklesy podielu zamestnanosti na počte obyvateľov je najvhodnejšie pozerať ako na "veľké prázdniny" -- a ako na vedľajší účinok vládnych politík, ako sú tie súčasné, ktoré motivujú zamestnancov na odchod z práce, aby získali vyššie vládne dotácie na refinancovanie hypoték. (Ja viem, i mne sa to zdá neuveriteľné.)
Po druhé, ak už moderní makroekonómovia prisudzujú súčasné problémy príčinám, ktoré sú "zjavne nereálne", alebo jednoducho priznávajú nevedomosť, prečo majú viac odlišný názor než my historickí ekonómovia? Či už naše výklady a poznatky odmietli, alebo dokázali, či nedokázali vytvoriť svoje vlastné výklady bez znalosti toho, čo sme predložili my, prečo našu prácu nevyužili?
Táto druhá otázka je obzvlášť znepokojujúca. Veď ekonomická teória by mala zápasiť s ekonomickou históriou. Teória je vykryštalizovaná história --- nič viac ani nemôže byť. Niekto si povšimne nejaký poučný prípad alebo neoverenú či empirickú pravidelnosť a povie: "To je zaujímavé, poďme z toho vystavať model." Po úvodnej kryštalizácii sa teória, samozrejme, vyvíja v súlade so svojimi vlastnými intelektuálnymi zásadami a postupmi, ale je tam semienko histórie. Čo sa stalo s týmto semienkom?
Tým nechcem povedať, že makroekonomická tvorba modelov poslednej generácie bola bezúčelná. Nazdávam sa však, že moderných makroekonómov treba zhromaždiť pod hrozbou straty postov a na rok ich poslať do výcvikového tábora, kde do nich základné poučenia nalejú vybraní znalci monetárnej histórie sveta. Je dôležité, aby sa od Dicka Syllu ponaučili o záchrane bánk, ktoré uskutočnil v roku 1825 Alexander Hamilton, od Charlieho Calomirisa o kríze Overend Gurney, od Michaela Borda o prvom bankrote Barings a od Barryho Eichengreena, Christy Romerovej a Bena Bernankeho o veľkej hospodárskej kríze.
Pokiaľ moderní makroekonómovia neoživia spojenie s históriou, pokiaľ si neuvedomia, z čoho sa ich teórie vykryštalizovali, a čo je zmyslom ich snaženia, ich profesia bude chradnúť, až zahynie.
J. Bradford DeLong je profesorom ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley a vedeckým spolupracovníkom amerického Národného úradu pre ekonomický výskum (NBER).
© Project Syndicate, 2009.