Európska únia a Medzinárodný menový fond robia prípravy na prvé kolo veľkej sanácie, a predsa sa debata točí okolo toho, či sa Grécko dokáže vyhnúť zvrchovanej platobnej neschopnosti.
Niektorí ľudia považujú Grécko za druhú Argentínu a poukazujú na ohromujúce paralely s touto krajinou, ktorá v roku 2001 vytvorila svetový rekord v rozsahu insolvencie (v prepočte na doláre). Iní, napríklad grécky premiér Jorgos Papandreu, označujú problémy krajiny za neľahké, ale zvládnuteľné a sťažujú sa na zásahy zahraničných špekulantov so zlými úmyslami.
Predísť platobnej neschopnosti by malo byť možné, no ľahké to nebude. Stačí sa pozrieť na oficiálne údaje, okrem iného vonkajší dlh Grécka, ktorý zodpovedá 170 % národného dôchodku, alebo priepastný rozpočtový deficit vlády (takmer 13 % HDP).
No nejde len o problémy s číslami, ide tu o problém dôveryhodnosti. Po desaťročiach nízkych investícií nikto číslam gréckej vlády neverí. Dôveru nevzbudzuje ani grécka insolventná história.
Ako dokazuje nedávno vydaná kniha This time is different (Tentoraz je to iné) s podtitulom Osem storočí finančného blahobytu, ktorú som napísal spoločne s Carmen Reinhartovou, od čias, keď Grécko v devätnástom storočí po prvý raz získalo nezávislosť, sa krajina s platobnou bilanciou stretáva približne každé dva roky. Strata dôveryhodnosti, len čo k nej dôjde, dokáže podrážať nohy nemilosrdne a rýchlo. Historické doklady skutočne sú do očí bijúce faktom, že vládny dlh síce môže neúprosne narastať celé roky, ale koniec zvyčajne prichádza celkom neočakávane.
Pravdaže sa to môže prihodiť každej krajine, hoci vyspelé krajiny zvyčajne dokážu s dostatočnou rýchlosťou a dôveryhodnosťou sprísniť fiškálnu politiku, takže sa problémy prejavia skôr pomalším rastom. V rozvíjajúcich sa trhoch, bohužiaľ, takáto adaptácia často nie je možná bez pomoci z vonka. Práve takáto je dnes priepasť, nad ktorou stojí Grécko.
Dlhová kríza nie je nevyhnutná. Vláda však musí naliehavo uskutočniť dôveryhodnú fiškálnu úpravu, zameranú nielen na vyššie zdanenie, ale i na zmazanie časti neuveriteľného rastu vládnych výdavkov - zo 45 % na 52 % HDP - v rokoch 2007 až 2009. Vláda sa musí vystríhať prílišného spoliehania sa na nárasty daní, ktoré majú napokon zase vplyv na rast a udržateľnosť. Bolo by oveľa vhodnejšie vyvažovať zvyšovanie daní zmierňovaním vládnych výdavkov.
Mám medzi Grékmi priateľov, ktorí hovoria, že Grécko nie je jediné. A majú pravdu. Niektoré ďalšie krajiny takmer neodvratne smerujú k sanáciám a insolventnosti. Jedna z pozoruhodných pravidelností, ktorú sme s Reinhartovou zistili, spočíva v tom, že po vlne medzinárodných bankových kríz často v priebehu niekoľkých rokov nasleduje vlna zvrchovaných insolvencií a reštrukturalizácií.
Táto spojitosť neprekvapuje vzhľadom na masívne hromadenie verejných zdrojov, ktoré krajiny po bankovej kríze obvykle zažívajú. Sme toho nesporne svedkami aj teraz, lebo zadlženosť krajín postihnutých krízou je už teraz oproti roku 2007 vyššia o 75 %.
Avšak hoci i tentoraz zrejme zaznamenáme vlnu insolvencií a programov MMF, neznamená to, že finančný kolaps musí zasiahnuť všetky veľmi zadlžené krajiny. Krajina ako Grécko by teda skutočne mala nasadiť všetky páky, aby sa vyhla prvej i druhej vlne reštrukturalizácií a programov MMF. Pokiaľ to dokáže, tak možno pohľad na ťažkosti iných krajín pomôže prinútiť miestnu politickú elitu, aby súhlasila s adaptáciou. Ak sa tak nestane, Grécko bude mať svoje prispôsobovanie sa menej pod kontrolou a mohlo by utrpieť podstatne silnejšiu traumu a nakoniec možno priamo insolvenciu.
Stará anekdota hovorí o dvoch mužoch, okolo ktorých po páde lietadla krúži v džungli lev. Keď si jeden z nich začne obúvať tenisky, druhý sa ho pýta, prečo. Prvý muž odpovedá: "Chystám sa utekať ako o život.“ Levovi však neutečieš, hovorí druhý muž, na čo mu prvý odpovie: "Nemusím bežať rýchlejšie ako lev. Musím bežať rýchlejšie než ty.“
Grécko si ešte len musí obuť bežecké tretry, kým ostatné otrasené krajiny, napríklad Írsko, už pomocou masívnych fiškálnych úprav uháňajú vpred. Novú socialistickú vládu Grécka brzdia sľuby z predvolebnej kampane, ktoré vsugerovali, že peniaze na riešenie problémov sú poruke, lenže skutočnosť sa ukázala oveľa horšia, než si všetci predstavovali. Odbory a skupiny roľníkov obdeň blokujú dopravu protestmi, čo poukazuje na možnosť vyostrenia situácie.
Väčšina Grékov robí všetko, čo je v ich silách, aby unikli pravdepodobne neuhasiteľnému smädu svojej vlády po vyšších príjmoch z daní, takže bohatí presúvajú peniaze do zahraničia a obyčajní ľudia sa obracajú na čierny trh. Grécka čierna ekonomika, podľa odhadov dosahujúca až 30% HDP, patrí už teraz k najväčším v Európe a zo dňa na deň rastie.
V prípade Argentíny dvojica obrovských úverov od MMF v rokoch 2000 a 2001 nevyhnutne zlú adaptáciu len oddialila a platobná neschopnosť krajiny bola o to traumatizujúcejšia. Grécko má rovnako ako Argentína pevný výmenný kurz, dlhú históriu fiškálnych deficitov a ešte dlhšiu históriu zvrchovaných insolvencií. Napriek tomu sa Grécko stále môže vyhnúť kolapsu, ktorý zažila Argentína, ale musí sa pustiť do oveľa odhodlanejšej adaptácie. Je na čase obuť si tretry.
Kenneth Rogoff je profesorom ekonómie a verejnej správy na Harvardovej univerzite a bývalým hlavným ekonómom MMF.
Project Syndicate, 2010.
www.project-syndicate.org