Šéf Európskej centrálnej banky Jean Claude Trichet ešte v decembri naznačoval prestávku v znižovaní úrokovej sadzby a chcel čakať na efekty záchranných balíčkov vlád eurozóny, ako aj na výsledky vlastnej uvoľnenej monetárnej politiky. Banka však zmenila názor a pustila sadzbu na trojročné minimum pre najväčší štvrťročný pokles nemeckého HDP za posledných 22 rokov a rapídne zníženie inflácie. Jednotnú menu na svetových trhoch okrem tohto kroku tlačí dole aj čoraz zjavnejšia slabšia konkurencieschopnosť Írska a krajín z juhu eurozóny, ktoré si budú nútené požičiavať čoraz drahšie. Logicky nastáva čas platiť daň za záchranu bankového sektora, finančné stimuly a odkupovanie súkromných dlhov. Španieli či Gréci si už ani nemôžu zlepšovať svoje obchodné pozície na svetových trhoch, tak ako to napríklad robí s jüanom Čína.
V tejto súvislosti neprekvapujú ani návrhy trestať cez WTO či MMF tie štáty, ktorých centrálne banky napriek dlhotrvajúcemu prebytku bežného účtu zasahujú do operácií so svetovými menami s podobným zámerom ako Peking. Súčasnú mizériu svetového obchodu, pri ktorej najviac trpia menšie krajiny, len dokresľujú takmer nulové prepravné náklady loďou medzi Európou a Áziou. Krajiny na periférii eurozóny trpia v dôsledku zníženého domáceho dopytu aj výpadkami daňových príjmov, pričom v takom Grécku je momentálne nemysliteľné odľahčiť štátny rozpočet úpravou sociálnych dávok. Určite je predčasné tvrdiť, že niektorý zo slabších členov eurozóny nebude v blízkej budúcnosti schopný financovať svoj chod. Ak by však podobná situácia nastala, bude kvôli chýbajúcej monetárnej politike na národnej úrovni a neexistencii fiškálnych nástrojov na úrovni európskej morálnou povinnosťou štátov s rozpočtovými prebytkami "problematického kolegu" podporiť.
Milan Šebo, World Business PressOnline, Londýn