Ako bude po finančnej kríze vyzerať rastová trajektória Európy? Niektorým Európanom, ktorí sú stále nervózni, že by sa ich ekonomiky a bankové sústavy mohli zrútiť, to trochu pripomína otázky pasažiera Titaniku, čo má v pláne, keď príde do New Yorku. Zároveň je to základná otázka, zvlášť keď Európa čelí takému silnému vonkajšiemu tlaku Spojených štátov, Medzinárodného menového fondu a podobne, aby uprela pozornosť na krátkodobú keynesiánsku stimulačnú politiku.
Iste, dnes situácia vyzerá veľmi zle. Európske príjmy majú tento rok klesnúť o ohromujúce 4 percentá. Nezamestnanosť dosiahne na väčšine európskeho kontinentu už čoskoro dvojciferné hodnoty, pričom Španielsko a Lotyšsko sú za dvadsaťpercentnou hranicou. Európska banková sústava naďalej chorľavie, hoci veľa národných vlád vyvinulo obrovské úsilie, aby žalostnú situáciu svojich bánk zakrylo.
Akokoľvek však pokles vyzerá zle, raz sa nevyhnutne skončí. Iste, stále existuje reálne riziko zrážky s ľadovcom, ktorá by sa mohla napríklad začať platobnou neschopnosťou v Pobaltí a rozšíriť sa najprv do Rakúska a niektorých severských krajín. Úplné zrútenie systému sa však dnes javí ako podstatne menej pravdepodobné než postupná stabilizácia, po ktorej bude nasledovať vlažné zotavenie sprevádzané raketovým rastom dlhov a pretrvávajúcou vysokou nezamestnanosťou.
Nie je to pekný pohľad. Niektorí komentátori ostro kritizujú európskych politikov za to, že nepresadili rovnako agresívnu fiškálnu a menovú politiku ako ich americké protiklady. Z akého iného dôvodu dnes Európa trpí hlbšou recesiou než Amerika, sťažujú si tieto hlasy, keď sa všetci zhodnú na tom, že epicentrom globálnej finančnej krízy boli USA?
Títo kritici však zjavne predpokladajú, že Európa vyjde z krízy v oveľa horšom stave než USA, pričom na také hodnotenie je ešte príliš skoro. Obrovská recesia vyvolaná finančnou krízou, ako je tá, ktorú stále prežívame, nie je záležitosťou jedného roka. Ani reakcie politikov preto nemožno hodnotiť podľa krátkodobých opatrení. Pýtať sa, čo sa stane v priebehu ďalších piatich rokov, je rovnako dôležité ako pýtať sa na vývoj nasledujúcich 6 mesiacov. Odpoveď na túto otázku je zatiaľ vo hviezdach.
Hyperagresívna fiškálna reakcia Ameriky znamená rýchlejší rast vládneho dlhu, pričom kvôli hyperexpanzívnej monetárnej politike sa bude len ťažko realizovať úniková stratégia s cieľom "vysať" všetku nadmernú likviditu. Vládne výdavky v USA sa v krátkom čase zvýšili z 18 na 28 % príjmov a Federálny rezervný systém v podstate strojnásobil svoju účtovnú bilanciu. Umiernenejší prístup Európy síce prehlbuje krátkodobé riziká, ale dlhodobo by sa mohol vyplatiť, zvlášť pokiaľ sa zvýšia globálne úrokové miery, takže sa prehnané dlhové zaťaženia budú znášať oveľa bolestnejšie.
Skutočná otázka neznie tak, či Európa uplatňuje dostatočne agresívny keynesiánsky stimul, ale či po ochabnutí krízy obnoví svoje úsilie o hospodársku reformu. Ak bude ďalej spružňovať svoje trhy práce, ak bude jej regulácia finančných trhov čisto paneurópska a ak zostane otvorená obchodu, môže po skončení krízy znovu prísť rastový trend. Ak však budú európske krajiny zahľadené do seba, ak bude Nemecko podnecovať svojich spotrebiteľov na nákup nemeckých áut, ak bude francúzska vláda nútiť automobilky udržiavať neefektívne továrne v prevádzke, a tak ďalej, môžeme očakávať desaťročnú stagnáciu.
Pripusťme, že tento rok nie je hrdým rokom politických reforiem v Európe. Recesie nikdy neboli časom, keď by európski predstavitelia ľahko presadzovali reformy. Situácii nepomohlo ani vyslovenie nedôvery českej vláde v polovici ich šesťmesačného predsedníctva v Európskej únii, po ktorom sa stal z Európskej komisie orgán neschopný akcie. Tieň blížiacich sa volieb v Nemecku a obava, či írski voliči schvália Lisabonskú zmluvu (a dajú tak Európe zúfalo potrebnú ústavu), ako by sa sprisahali a začali brzdiť reformnú dynamiku.
Veľa silných stránok Európy vrátane stabilných demokratických vlád a zdravých právnych inštitúcií však býva ako dlhodobá konkurenčná výhoda v dnešnej globalizovanej ekonomike často podceňovaná. Nedávna recesia priniesla problémy, avšak európski predstavitelia sa zachovali správne, keď sa nenechali opiť krátkodobou keynesiánskou politikou -- obzvlášť tam, kde sa táto politika nezlučuje s riešením dlhodobých ťažkostí Európy.
Ak sa obnovia reformy, tak neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa Európa v nasledujúcich desiatich rokoch nemala tešiť prinajmenšom rovnako vysokému rastu príjmov na obyvateľov ako USA. Vzhľadom na silnejúce obavy o udržateľnosť americkej fiškálnej politiky má navyše euro obrovskú príležitosť hrať podstatne významnejšiu rolu ako rezervná mena.
Človek sa chveje pri pomyslení, čo sa stane, pokiaľ sa Európa zo súčasnej šlamastiky nedostane. Bezpochyby by tak stratila pôdu pod nohami ako zúfalo potrebná protiváha USA vo svetovej ekonomickej politike. Momentálne to Európanom možno neprekáža (v Európe je vidieť viac tričiek s Obamom než v USA), avšak pokiaľ na scénu nastúpi nejaký George Bush III., nemuseli by byť až takí spokojní. Našťastie Európania pravdepodobne nebudú čakať tak dlho a znovu vykročia vpred.
© Project Syndicate 1995 -- 2009
Kenneth Rogoff je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. V minulosti pôsobil ako hlavný ekonóm MMF.