Pre Obamu bude lepšie hovoriť priamo s Chameneím, pretože Ahmadinedžád je pre vládnucich klerikov paradoxne príliš proamerický. Na návšteve u "Veľkého Satana" bol až štyrikrát a dokonca poslal Obamovi po voľbách gratuláciu. O pol roka v prezidentskej súťaži uspieť nemusí, ale Chameneí bude určovať chod štátu naďalej. Arabi tlačiť na Irán sankciami ani silou nechcú, takže, ak sa chce svet vyhnúť vojne a mať aký taký prísun k rope za rozumnú cenu ( Abdullah pre rok 2009 navrhuje potešiteľných 75 dolárov za barel, zatiaľ čo Rusi aj Venezuela tlačia cenu k stovke), mali by na linke Washington -- Teherán, ak sa nejaká vytvorí, najprv znormalizovať slovník. Výrazy typu ,,Veľký Satan,, prípadne ,,Os Zla,, by mali byť tabu.
Chameneí naposledy dlho váhal kým odmietol Solanovu ponuku na intenzívne šesťtýždňové rokovania o iránskom nukleárnom programe, čo naznačuje, že jeho poradcovia dogmatickí nie sú. Na druhej strane sa, podobne ako Severná Kórea, veľmi ťažko vzdajú jadra, ktoré im spolu s prírodnými zdrojmi zabezpečuje vstupenku k rokovaniam s najsilnejším štátom sveta. Bude to syzifovské pre Obamu stopnúť nukleárne preteky v tomto regióne, najmä keď Washington na počudovanie plánuje dodávať jadrový materiál Spojeným arabským emirátom. To by mal nový americký prezident bez ohľadu na finančné straty zastaviť (nestačí modernizovať loďstvo Saudom?), aby pri rokovaniach nemusel počúvať obvinenia z pokrytectva.
Obchod a ekonomická spolupráca sú kľúčom k porozumeniu, čo je jasné aj šiítskym klerikom predávajúcim zas, absolútne neideologicky, zbrane napríklad neislamskému Ekvádoru. Pragmaticky by sa preto obaja nepriatelia mohli zatiaľ dohodnúť aspoň na pokojnom Iraku (bez súhlasu Teheránu kľudný nebude), kde sa bezpečnostná situácia zlepšuje a vznikajú tak podmienky na investície. Z toho môžu ťažiť obe strany. Teherán môže, z pudu sebazáchovy, tešiť Obamov záujem o Afganistan a Pakistan, kde sa pravdepodobne uplatní, aspoň v najbližších dvoch rokoch, zvyšujúci sa americký vojenský rozpočet (úľava pre akcionárov zbrojoviek) aj zvýšený počet pozemných síl. Aj tak rozbité vzťahy, aké majú Irán a USA, sa dajú naprávať, samozrejme ale iba vtedy, keď je obojstranná vôľa, a iba prostredníctvom malých ústretových krokov v oblastiach spoločného záujmu. Až potom príde čas baviť sa, pri rešpektovaní cieľov oboch hegemónov (jedného svetového a druhého regionálneho), o veciach citlivejších, ku ktorým patrí aj jadrový program.
Milan Šebo, World Business PressOnline, Londýn