Keďže zvolenie Richarda Sulíka za predsedu SaS je typickou ne-udalosťou (inak to dopadnúť nemohlo), bolo by zbytočné sa ňou zaoberať. Stačí podotknúť, že Sulík ako zručný technológ moci potlačil rozdrapujúcich sa kritikov a čerstvým mandátom si zabezpečil účinné argumentačné kladivo. Pozor, to nie je výčitka, presne takto sa to robiť má.
Oveľa zaujímavejšie však boli jeho slová po zvolení, konkrétne, že SaS sa z noci na ráno stala veľkou pravicovou stranou a jej najbližším cieľom preto bude získanie županov v Bratislave a Trenčíne. Jasná formulácia cieľov je v dnešnej slovenskej politike podpultovým tovarom, preto musíme tento Sulíkov krok oceniť. Najprv sa však žiada Sulíka opraviť – SaS nie je veľkou pravicovou stranou.
Kritériom veľkej pravicovej strany totiž nie je zisk dvanástich percent vo voľbách a pätnásťpercentné preferencie. Akákoľvek „veľká“ strana musí byť veľká odborným a personálnym potenciálom, členstvom, programovou šírkou z čoho má vyplývať, teraz pozor, ambícia a schopnosť obsadzovať verejné úrady po celej mocenskej vertikále od miestnych, cez regionálne až po najvyššie exekutívne funkcie. A v tomto kľúčovom aspekte SaS dodnes rozhodne neplní kritériá veľkej strany.
Zvolenie dvoch županov v jedovatozelených liberálnych farbách by preto vskutku mohlo byť signálom zmeny. Napokon, okolnosti sa javia mimoriadne priaznivé, pravicový volič si veľa iného nenavyberá a v Bratislave ani Trenčíne sa príliš nebude musieť dohadovať so znepriateleným Mostom (so Sieťou sa nemusí dohadovať nikto nikde). Dvojkolová väčšinová voľba však nevyhnutne predpokladá použitie toľko opovrhovaných zbraní – dohody s viac či menej blízkymi partnermi na tom, kto bude či nebude kandidovať a kto za to čo dostane. Slovom, robiť praktickú politiku. Kým toto remeslo SaS nezvládne, tak o veľkej strane nemôže byť reč. Držíme palce.