Predstavte si, ako v marci britskí politici slávnostne natiahnu prvý meter ostatného drôtu na hraniciach. Pripravená bude kapela a večer aj ohňostroj. Samozrejme, je to bizarná idea. Zatváranie hraníc nebýva dôvodom na oslavu.
V bývalom východnom bloku o tom vieme ešte viac než na západe. Najmä pre stovky obetí, ktoré boli zavraždené na hraniciach vlastnými krajanmi pri absurdnom trestnom čine opustenia republiky. Aj preto sme tu mali po novembri 1989 radostné pílenie závor na hraniciach s Rakúskom neskôr oslavy vstupu do Európskej únie a následne eura.
Samozrejme, eurohujerizmus nie je namieste a dalo by sa veľa rozprávať o nedostatkoch integrácie. No prevažuje pocit môcť sa slobodne nadýchnuť a ten si vedia najlepšie predstaviť tí, ktorí vyšli zo zatuchnutej totality. Táto pachová stopa už Britom chýba, aj preto ich rozhodnutiu nemusíme rozumieť.
No nie všetci. Od pádu železnej opony uplynú tento rok tri dekády. Nezanedbateľná skupina voličov sa i u nás už narodila do slobody. A paradoxne, slobodne si vyberajú vlastné múry. Medzi stredoškolákmi majú najväčšiu podporu kotlebovci i ďalšie xenofóbne strany. Sľubujú, že za plotmi je lepšie.
Aktuálne sú pritom dvoma najväčšími ekonomickými a politickými rizikami práve snahy stavať múry. V prvom rade ten, ktorý chce na hraniciach s Mexikom vybudovať Donald Trump a ktorý pre jeho tvrdohlavosť doslova vypol verejnú správu. Druhým je snaha na tvrdý brexit – teda budovanie pomyselného múru niekde uprostred Lamanšského prielivu.
Bude to už 15 rokov od smrti Ronalda Regana. V Európe si dobre pamätajú jeho berlínsky odkaz Michailovi Gorbačovovi – zbúrajte ten múr. Schválne, spomeniete si, kto sa pozitívne preslávil výrokom o potrebe uzavrieť sa pred svetom?