Katastrofy detailne pitveme, zaujímavé veci ignorujeme

Ste označovaný za autora špekulatívnej literatúry. V jednej z českých recenzií na vašu knihu o mimozemských technológiách tretej ríše označil recenzent knihu za sci-fi. Neprekáža vám to?
-- Pracujem metódou koláže, to znamená, že z útržkov informácií vytváram nový obraz. Niekedy je príliš originálny a odvážny, inokedy nie. Nikomu však nevnucujem svoj názor, len ho ponúkam čitateľom na zamyslenie.
Ale v prípade potreby sa opriete aj o fantáziu, či nie?
-- To áno. Ale nie som klasický románopisec, ktorý si vymyslí príbeh a pozná koniec skôr ako začne písať. Nekladiem si za cieľ odhaliť pravdu, pretože to by bolo často celoživotné a -- obávam sa -- že aj márne úsilie. Naopak, záhadu beriem ako východisko na literárne spracovanie.
Pociťujete pri tom aj isté vzrušenie?
-- Určite. Vzrušenie z písania prežívam, pretože nikdy neviem, kam ma niť odhaľovania zavedie. Záhady a tajomstvá samy osebe nie sú až také zaujímavé ako práve cesta k nim. Ani pri jednej záhade nemôžem povedať, že by som niečo vyriešil alebo definitívne uzavrel. Napríklad hľadanie dôkazov existencie templárov na Slovensku ma skôr naučilo trpezlivosti a pokory ako niečo vyriešilo. Pri mnohých záhadách človeku nie je dovolené, aby odkryl pláštik tajomstva.
Dostali ste pri hľadaní odpovedí na niektorú zo záhad strach?
-- Áno, napríklad pri pátraní po svätom gráli, nádobe, do ktorej bola zachytená Kristova krv, keď ho podľa legendy prebodol rímsky stotník Longinus. To je tradícia, ktorá hovorí o zmysle ľudského života. Nie je dôležité nájsť svätý grál, ale vydať sa na cestu hľadania. Mal údajne nadprirodzenú moc a ten, kto ho vlastnil, bol neporaziteľný a nesmrteľný.
Ale prečo ten strach?
-- Pretože si nemyslím, že grál je predmet, ktorý niekedy bude vystavený v múzeu alebo beztrestne skúmaný a analyzovaný. Nedá sa k nemu vedecky pristupovať -- do pátrania po ňom musíte byť úplne zainteresovaný. Ak si neudržíte odstup, pohltí vás. A to je možno ten strach. Že sa zmeníte. Že vás pretvorí alebo dokonca izoluje od okolitého sveta.
Ste autorom trinástich publikácií o najrozmanitejších záhadách sveta. V zábere máte okrem histórie, alchýmie, špiritizmu, mágie, mystiky aj šamanizmus, sci-fi, psychiatriu či gnosticizmus. Môžem vás vyskúšať? Aké vysvetlenie ste našli napríklad o pravde Leninovho mozgu?
-- Po Leninovej smrti Josif Vissarionovič Stalin začal snívať o panteóne mozgov, v ktorom by mali byť vystavené mozgy s hodnoteniami výnimočnej neurofyziologickej aktivity hlavných aktérov boľševickej revolúcie z roku 1917. Túto úlohu zveril Stalin neurológovi Oscarovi Vogtovi, ktorý ho podľa niektorých teórií prepašoval do Berlína. Dokonca, keď chcel Hitler dokázať, že komunizmus bol výplodom syfilisom napadnutej mysle, nepodarilo sa mu to. Aj v dôsledku stroskotania nemeckej ofenzívy v Moskve.
O Hitlerovi ste napísali až dve knihy, v ktorých skúmate skryté motívy človeka zodpovedného za najbrutálnejší režim všetkých čias. Aké boli jeho skryté motívy?
-- (ráno doplním).
Venujete sa aj netradičným hlavolamom typu: prečo Sherlock Holmes hovoril aj na ťažké prípady: "Je to jednoduché, Watson"...
-- Pravdupovediac také jednoduché to zase nie je. Túto vetu mu do úst nevložil autor, sir Arthur Conan Doyle, ale dramatik, ktorý príbeh slávneho detektíva preniesol na divadelné javisko. Preto tá nelogika. Pri Doylovi však odporúčam vidieť film Pravdivá rozprávka mapujúci posledné roky jeho života. Počas prvej svetovej vojny mu na fronte padol syn a od toho momentu sa začal mimoriadne zaujímať o záhrobný svet...
A vy o samotného spisovateľa. Venujete mu aj kapitolu v knihe Záhady 19. storočia. Dôvod?
-- Pretože aj vďaka nemu začali ľudia lepšie vnímať nielen veci tajomné a neviditeľné, ale aj tie všedné. Sir Artur z tohto sveta odišiel ako zlomený človek. Kritici hovoria, že spisovateľ v neskorom veku prepadol špiritizmu, ale pre Doyla predstavovala viera v duchov naozajstnú útechu. Keď prestal písať poviedky o Holmesovi, vyvolalo to medzi veľmi početnou čitateľskou obcou -- vrátane britskej kráľovnej -- veľké protesty. Iný príklad predstavuje Isaac Newton. To, že bol geniálnym fyzikom formulujúcim základy gravitačnej sily, vie takmer každý, ale že bol aj teológom a praktizujúcim alchymistom, to vie iba málokto. Je to tak -- pozornosť jednoducho venujeme tomu, čomu chceme.
Naznačujete, že sme obeťami zjednodušených pohľadov na svet?
-- Áno, lebo je to pohodlné a jednoduchý pohľad na svet skvele zapadá do nášho zaužívaného spôsobu myslenia. Prvého džentlmena medzi britskými detektívmi, Sherlocka Holmesa, máme zafixovaného ako vzor brilantnej logiky a analytického myslenia. Príbehy o ňom sú postavené na prísne logických zákonoch, dedukcii a zrazu sa dozvieme, že jeho literárny otec písal aj duchárske poviedky. "Ako mohol mrhať svojím talentom na úpadkové žánre literatúry," pýta sa v tejto súvislosti literárna kritika, aby si vzápätí aj odpovedala pohodlným: "To viete, on mal vtedy vážne osobné problémy..." A je to vybavené. Ale aký je to životopis, ktorý vynechá posledné roky známej osobnosti? Doyle pritom nebol ani naivný, ani pomýlený človek. Napísal dokonca niekoľko románov, v ktorých s priamočiarym naturalizmom opisuje svoje skúsenosti vojnového chirurga. Svoje diela však istý čas nesmel vydávať.
Myslíte v Británii?
-- Áno. Ale neskôr ich vydali.
A u nás?
-- Samozrejme, že nie. Prečo, tak, ako vydávame súborné dielo Jula Verna, nevydávame aj Doyla? Podobne ako obchádzame duchárske poviedky Jacka Londona alebo Charlesa Dickensa. Prečo? Veď to je len beletria. Jacques Bergier, nositeľ Nobelovej ceny a známy spoluautor knihy Úsvit kúzelníkov, raz povedal, že pri každom životopise či myšlienkach a názoroch slávnych osobností ako napríklad Galileo Galilei, Albert Einstein či Mikuláš Kopernik, zistíte veľké množstvo nezrovnalostí a záhad....
Ale, nebude to len tým, že ide o postavy z dávnej histórie?
-- Myslím si, že nie. Kedysi som sa venoval Krištofovi Kolumbovi, ktorého meno nájdete v každej encyklopédii alebo slovníku. A čo nakoniec zistíme? Že jeho biografia predstavuje úplné defilé tajomstiev. Jeden z najznámejších objaviteľov sveta a nakoniec nevedno, kde sa narodil, a v ktorom z troch hrobov považovaných za autentické je vlastne pochovaný. Zaujalo ma aj bádanie okolo Mikuláša Kopernika, ktoré vysvetľuje, prečo renesanční pápeži zrazu začali žiť hýrivým životom. Dôvod sa dá presne doložiť Kopernikovými tajnými výpočtami, ktoré predpovedali zánik sveta po zrážke s kométou v roku 1582. Keď sa výpočty nepotvrdili a žiaden koniec sveta nenastal, všetko sa dostalo späť do starých koľají a Kopernikova kniha O pohybe nebeských sfér sa dostala na index z dôvodu zjavného rozporu teórie a praxe...
Na aký index?
-- Index zakázaných kníh. Ide o úplne základné veci, ktoré len treba dať do súvislostí, pričom im konvenční historici pri svojich úvahách často vzdorujú. Zastávam tvorivú metódu českého spisovateľa Ludvíka Součka, ktorý často hovoril o spôsobe priečneho poznania: každý si podľa svojich schopností priečne odkrojí z príslovečného jablka poznania určitú vrstvu vedomostí. Preto nejdeme k jadru, do hĺbky, veci nespájame, iba priečne z povrchu porovnávame a kombinujeme. Vyplýva to aj z jednej vážnej veci, na ktorú sa poukazovalo už na prelome 50. a 60. rokov, a ktorá už priniesla úrodu neblahého ovocia -- medzi prírodovednými a sociálnymi vedami existuje veľká priepasť.
Nepodporujú fakt, že nevieme spájať udalosti do súvislostí, rovnako ako médiá, ktorým chýba analytickejší aspekt?!
-- Určite. Max Picard v knihe Hitler v nás hneď po skončení druhej svetovej vojny odkryl jeden zo zásadných predpokladov, aké umožnili vznik a rast nacizmu. Bolo to vďaka diskontinuite obrazu sveta v ľudskej mysli. Preto vodca iluzórne sľubujúci priniesť jasno a poriadok ľuďom tak zaimponoval. Preto nemal rád surrealistov. Preto mu vyhovovalo nemecké krajinkárstvo s presne naskicovaným stromom či kríkom. Preto musela fantázia ustúpiť totalite. Dnes pitveme každú, poväčšine nešťastnú udalosť, s až nechutným zmyslom pre detailnosť, ale podstatné nám mnohokrát uniká.
Ale možno práve toto je osud tajomstiev -- nie sú stredobodom pozornosti más...
-- To je fakt, ale zásadné veci by sa predsa len mali riešiť. Mám však dojem, že v slovenských médiách dal niekto latku príliš nízko... Veľmi výstižne o manipulácii v knihe Tyrania médií hovorí profesor Ignacio Ramonet. Ľudia sú dnes ohlušovaní. Nie je cenzúra, vládne ešte niečo horšie -- zasýtenie. Dnes netreba cenzurovať, stačí na ľudí vysypať vrece informácií, a potom znova a znova, a ľudia sami prestanú prejavovať záujem. Kde sa korektným spôsobom píše o okolnostiach Husajnovho pobytu vo väzení, o smrti Alexandra Dubčeka? Kde sú skutočne investigatívni žurnalisti? Dnes už neexistujú novinári z generácie Watergate a nie sú vytvorené predpoklady, aby bola umožnená práca ich nástupcov. Ľudia síce majú obraz o svete, ale ten zodpovedá skutočnosti ešte menej ako sme vôbec ochotní pripustiť.
Skeptici sa zásadne držia hmatateľných dôkazov. Ako zvyknete pred nimi brániť svoje tvrdenia?
-- Otázka je, čo si predstavujeme pod pojmom dôkaz? Mne stačia indície, nepriame dôkazy a veľký význam prikladám intuícii a viere. Dá sa to však robiť pod jednou podmienkou, že si nenárokuješ na to, že máš stopercentnú pravdu. Že ponúkaš jednu z možností. Čo hovoria skeptici? Že veda to dokázala a je to takto a takto. Veľmi ma to popudzuje, pretože každý záver je spochybniteľný. Poznanie nie je totožné len s niečím, čo sa naučíš, ale aj s niečím, čo si prežiješ. Napríklad aj k ženám patrí intuícia. Je zaujímavé, že mnohí z nich sú aj dosť agresívni, na rozdiel od ľudí z druhého tábora. Niekedy vám síce budú pripadať strelení, ale v myslení sú oveľa liberálnejší, pretože skeptici ponúkajú ľuďom svet bez fantázie. Svet, ktorý sa dá zmerať, zvážiť. Ale ľudia potrebujú tajomstvá, bez tajomstiev je život nanič.
O Slovensku ste napísali lexikón magických miest s názvom Krajina zázrakov. Naozaj sme krajina zázrakov?
-- Slovensko by som prirovnal k alchymistickému tégliku, kde sa tavili rôzne princípy a živly, z ktorých neskôr vznikla veľmi svojrázna kultúra a tradícia. Sme známi pobytom alchymistov, zakliatymi pokladmi, čarodejníckymi procesmi. Slovensko je síce magická, ale dostatočne neprebádaná krajina v srdci Európy, pričom nehovoríme len o geografickom aspekte. Pripadá mi trochu zvláštne, že ľudia, ktorí by mali mať k histórii blízko -- folkloristi, etnografi, archeológovia, historici -- dostatočne neskúmajú slovenskú históriu či povesti aj z hermetického hľadiska. Nemali by sme sa tváriť, že sa nás to netýka, keď sa to týkalo našich predkov po stáročia! Zaznamenávame tradície, ale akoby sme ich nechceli dekódovať.
Myslíte si, že sa príliš upäto držíme názorov akademikov a chýba nám odvaha na dobrodružstvo?
-- Asi áno a nepovažujem to za nesprávne. Mali by sme totiž brať do úvahy aj zdanlivo prehliadnuteľný fakt, že aj dobrodruhovia môžu mať svoju pravdu. Aj preto vydávam svoje knihy v Česku. Na Slovensku o tento žáner nie je až taký záujem. Prečo to tak je, však presahuje rámec tohto rozhovoru.