Predstava, že sa križiaci prirútili do kráľovstva obohnaného vozovou hradbou jednotných a nezlomných božích bojovníkov, pritom nie je presná.
Krajina bola husitská iba sčasti a mnohé oblasti, predovšetkým na Morave a v južných a západných Čechách, boli katolícke. Navyše sami husiti boli rozdelení na viacero frakcií, ktoré mali nielen rôzne záujmy, ale veľakrát proti sebe bojovali, čo sa radikálom napokon stalo osudným.
Táboriti, ktorým vydržalo nadšenie pre spoločný majetok pol roka, aby potom začali vyberať dane ako klasickí feudáli, sa v konečnom dôsledku s Pražanmi zrážali tak myšlienkovo, ako aj v poli.
To nahrávalo Žigmundovi, ktorý bol ako syn Karola IV. počas husitských vojen legitímnym panovníkom českých krajín a snažil sa zobrať si len to, čo mu patrilo. Morava ho napokon po smrti jeho brata Václava IV. ako českého kráľa uznala a sám sa nechal korunovať v roku 1420 aj na Pražskom hrade.
Bol znamenitý diplomat, no jeho vojenské úspechy neboli bohvieaké. Prehrával nielen s husitmi, ale neraz mu „podkurovali“ aj Turci, a tak musel žehliť situáciu na dvoch frontoch. A zápal disciplinovaných husitských bojovníkov s originálnymi vojnovými postupmi sa hasil ťažko.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
