Píše sa rok 1515. Európa sa pomaly, ale isto vzďaľuje od stredovekého sveta a myšlienkovo sa udomácňuje v nových časoch. Mnohí vzdelanci a mešťania už nechcú vidieť pozemský život iba ako skúšku pred večnosťou. Túžia poznávať svet, obdivovať jeho krásy a vychutnávať si jeho radosti.
Práve táto nová doba, ktorej sa raz bude hovoriť renesancia, im to umožňuje. Okrem iného aj zásluhou zámorských objavov. Vďaka nim už napríklad zistili, čo je to kukurica, tekvica či tabak a raz spoznajú aj zemiaky, paradajky či kakao.
Kontinent na druhej strane Atlantiku, odkiaľ tieto plodiny prišli a prídu, začali Európania len nedávno nazývať Amerikou. Drvivú väčšinu populácie územia, predtým označovaného ako Nový svet, tvoria v tomto čase ešte stále pôvodní obyvatelia, ktorých prezývajú Indiánmi.
Mnohé oblasti tam však už dve desaťročia ovládajú Španieli a svoju moc čím ďalej, tým viac upevňujú a rozširujú. Zatiaľ nevedia nič o bohatých ríšach Aztékov a Inkov. Plne pod kontrolou však už majú napríklad ostrovy Portoriko, Jamajku a Kubu, na ktorej práve Diego Velázquez de Cuéllar zakladá osadu San Cristóbal de La Habana, z ktorej v budúcnosti vyrastie Havana.
Centrom španielskej koloniálnej vlády je ostrov Hispaniola. No a tam, v osade Santo Domingo (o 500 rokov bude metropolou štátu nazvaného Dominikánska republika), práve plynú posledné dni života muža, ktorého raz niektorí historici označia za prvého conquistadora.
Keď sem kedysi prichádzal, túžil po veľkých činoch, sláve a bohatstve. Vynikal odvahou, no prejavoval aj neobyčajnú krutosť. Vynakladal nesmierne úsilie, aby uspel, lenže moc a slávu napokon zožali iní. No a on, ani nie päťdesiatnik, teraz dožíva v chudobe, odkázaný na milosť a nemilosť iných.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
