Je to už bezmála pol roka, čo za mestskými hradbami vyrástol prvý vojenský tábor. Postupne pribúdali ďalšie, až sa obkľúčenie v posledných týždňoch rozrástlo na neúprosnú slučku pevne zovretú okolo starobylého Magdeburgu.
Tisíce žoldnierov cisárskej armády a Katolíckej ligy ho dňom i nocou ostreľujú, no hrdá protestantská bašta napriek obrovskej prevahe nepriateľa stále vzdoruje. Mesto drží nad vodou jediná viera – pomoc je blízko, musíme vydržať.
V pondelok 19. mája 1631 napätie vrcholí. Posol prináša na radnicu ďalšiu výzvu na kapituláciu, tentoraz už aj s tvrdým ultimátom do nasledujúceho rána.
Hoci sa medzi vyčerpanými ľuďmi čoraz hlasnejšie ozývajú návrhy na otvorenie brán, magistrát opäť kapituláciu odmieta. Necháva si však otvorené zadné dvierka. Radní páni schvaľujú vyslanie delegácie, ktorá má rokovať o prímerí, a mestský úradník Daniel Friese v tomto zmysle píše odpoveď.
Za súmraku sa vracia domov. Spoločnosť mu robí dvanásťročný syn Johann Daniel. Chlapec upiera pohľad za hradby, na nepriateľský tábor.
„Budeme s nimi rokovať, uvidíš, že všetko dobre dopadne,“ upokojuje ho otec. Sám však bojuje s pochybnosťami, keď tichým hlasom dodáva: „Švédsky kráľ nám príde pomôcť, len musíme získať čas.“
V magdeburských uliciach platí v tento večer najvyššia pohotovosť. Na hradbách a baštách nervózne hliadkujú unavení vojaci i dobrovoľníci z radov mešťanov. Ostatní sa po západe slnka ukladajú na spánok. Nik z nich netuší, že je to posledná noc v relatívnom bezpečí a už o niekoľko hodín sa ich domovy premenia na dymiace ruiny.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
