Bitka, ktorá spečatila Napoleonov osud. Radšej ma tam mali zabiť, utrúsil, keď po nej odchádzal do vyhnanstva

Krajina pri valónskej dedinke Waterloo pripomína ráno 19. júna 1815 obraz skazy. Vytrvalým dažďom rozmočená zem sa mieša s krvou a kam oko dovidí ležia bezvládne telá. Sú ich tisíce, mŕtvych i zranených, ktorých bolestné stony a náreky prerušujú hrôzyplné ticho. Zavládlo včera krátko po západe slnka, keď tu dozneli posledné výstrely z pušiek a kanónov.

„Po najťažšom a najkrvavejšom boji som dosiahol úplné víťazstvo a Francúzov sme prenasledovali až do noci. Sú totálne zmätení a zlomení,“ píše svojej milenke lady Frances Websterovej z bojiska britský maršal Arthur Wellesley, 1. vojvoda z Wellingtonu.

Nielen on sa opája víťazstvom. „Vyhladil som Napoleonovu armádu,“ chvastá sa v liste manželke pruský maršal Gebhard Leberecht von Blücher. Najmä jeho vojsko od včerajšieho večera neúnavne prenasleduje porazeného nepriateľa.

Francúzska armáda, presnejšie povedané to, čo z nej zostalo, trieli na juh. V jej radoch mieri do bezpečia aj Napoleon Bonaparte. Zastavuje sa v Quatre Bras, vzdialenom asi 15 kilometrov od miesta, kde pred niekoľkými hodinami utŕžil porážku. 

Nechce sa s ňou zmieriť a už vôbec nepripúšťa, že by mala znamenať jeho koniec. Je odhodlaný bojovať ďalej, verí, že nad Britmi a Prusmi dokáže zvíťaziť.

„Nie je všetko stratené. Odhadujem, že povolaním všetkých mojich vojsk môžem ešte stále postaviť armádu so silou 150-tisíc mužov,“ píše bratovi Josephovi do Paríža.