Spomienky na zemetrasenie v roku 62 už boli skoro zabudnuté, mesto síce aj vtedy utrpelo vážne rany, ale jeho obyvatelia si vyhrnuli rukávy a opravili poškodené budovy aj infraštruktúru. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa po 17 rokoch mala situácia zopakovať v omnoho hrozivejšej podobe. Na občasné trasenie zeme si miestni ľudia už dávno zvykli...
Len niekoľko učencov vedelo, že Vezuv nie je len taký nejaký kopec za mestom, ale sopka, boli však presvedčení, že už dávno vyhasla a žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
Tri dni pekla
Bolo to 24. augusta krátko popoludní v roku 79, keď dovtedy nevinne vyzerajúci Vezuv (1 281 m n. m.) začal chrliť lávu, žeravý popol a jedovaté plyny. Uprostred dňa sa zotmelo a nastala skaza, ktorá vojde do histórie.
Kto mohol, utiekol, niektorí našli spásu na mori, keď naskákali na lode, ktoré im prišli na pomoc. Potom sa však otočil vietor a prúdy horúceho popola si to nasmerovali nad Pompeje... Už nebolo kam uniknúť.
O tom, čo sa dialo krátko po výbuchu vulkánu, máme informácie aj vďaka Plíniovi mladšiemu, ktorý situáciu sledoval z bezpečnej vzdialenosti a potom ju vo svojich listoch podrobne opísal.
V tragickom roku 79 zastával jeho slávny strýko, učenec, spisovateľ a prokurátor Plínius starší aj funkciu veliteľa časti rímskej flotily, ktorá kotvila v prístave Misenium neďaleko Pompejí (aj blízko mesta Herculaneum, ktoré tiež zničil soptiaci vulkán).
Keď Vezuv vybuchol, začali sa okamžite záchranné práce, kto mohol, však na žiadne príkazy nečakal a utekal. Kto utiecť nemohol alebo nechcel, lebo opúšťať majetok je vždy ťažké, schoval sa. Mnohí možno verili, že to prehrmí a život sa vráti do starých ko...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.