Roky si so sebou nesie punc nenapraviteľného kriminálnika. Právom. Viac než dvadsaťkrát bol už za rôzne zločiny zatknutý, odsúdený a uväznený, vždy však dokázal ujsť. Nielen zo žalárov, aj z trestaneckých kolónií, kam ho poslali na nútené otrocké práce.
Zločinecké podsvetie ho obdivuje, rešpektujú ho aj najtvrdší banditi, lenže jeho už takéto bytie unavuje. Čoraz intenzívnejšie si uvedomuje, že život na úteku a neustále skrývanie sa neznamená pre človeka skutočnú slobodu.
„Chcel som za každú cenu zísť z cesty zločinu a uniknúť pred jeho príležitosťami, chcel som byť naozaj slobodný. Nevedel som, ako to urobiť, no bol som pevne rozhodnutý vzdať sa takéhoto života,“ napíše raz vo svojich memoároch.
S takýmito myšlienkami sa začiatkom leta roku 1809 Eugène François Vidocq trmáca po prašných cestách francúzskeho vidieka. Ušiel z Paríža, kde sa okolo neho opäť sťahovala slučka, a mieri do Lyonu.
Vysilený, vyhladovaný, s niekoľkými drobnými vo vrecku, ktoré mu vystačia iba na mizernú večeru v rovnako mizernej krčme, napokon nachádza útočisko v brlohu plnom pochybných existencií.
Nadránom ho tam zobudí hovor – akísi muži rozoberajú, prečo sa im v noci nepodarilo vylúpiť zlatníctvo. Hlasy sú mu povedomé, pootvorí oči a spoznáva bývalých spoluväzňov, ktorí kedysi, tak ako on, ušli z trestaneckej kolónie v Toulone. Aj oni ho spoznávajú a nabádajú ho, aby sa k nim pridal.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
