Francúzsko bolo v sedemnástom storočí silným a centralizujúcim sa štátom, v ktorom sa moc koncentrovala na panovníckom dvore. Ak to nebol kráľ sám, nekompromisne vládli kardináli Richelieu a Mazarin. Spoločnosť bola ešte rozdelená na šľachtu a duchovenstvo, ktorí požívali rôzne výsady vrátane oslobodenia od platby daní, a tak ťarcha financovania štátu ležala na mešťanoch, remeselníkoch či roľníkoch.
Na druhej strane sa však pomaly, ale iste začali rysovať základy budúceho zlatého veku francúzskej kultúry. K slovu sa dostali takí velikáni ako dramatik Molière, básnik Corneille i vedec a filozof Pascal. V architektúre, vo výtvarnom umení či v hudbe to zase bol barok, ktorý udával tón.
Blaise Pascal uzrel svetlo sveta 19. júna 1623 v Clermont-Ferrand. V poradí bol tretím dieťaťom Etienna Pascala, ktorý zastával významný sudcovský post.
Pre chlapca sa stal čoskoro jedinou rodičovskou oporou. Blaisova matka Antoinette totiž zomrela, keď mal tri roky. Aby toho nebolo málo, už od detstva sa musel popasovať s krehkým zdravím.
Trpel bolesťami hlavy, poruchami zažívania a celkovou fyzickou slabosťou, ktorá ho často obmedzovala v učení i každodennosti. Nikdy ho však nezastavila.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 84% na dočítanie.
Zostáva vám 84% na dočítanie.
