Legendárny Gavril Gryzlov. Veril Husákovi a skončil vo vyhnanstve, kde sa utrápil

„Už dvadsiaty mesiac žijem bez haliera... na peci, ako sa vraví, pánboh nepožehná... vyhodili ma ako žabu z vŕšku, mesiac pred kádrovým pohovorom a nikomu ani len nezišlo na um zavolať človeka a povedať – keďže právo na obhajobu má aj kriminálnik, dávame ti za sedemnásť rokov práce sedemnásť minút, z toho a toho si obžalovaný, pokús sa obhájiť.“ Tieto vety zúfalý pisateľ určil jeho „kamarátovi“, generálnemu tajomníkovi komunistickej strany Gustávovi Husákovi.

Gavril si užil svoje nielen v dospelosti, ale aj detstve. Jeho otec bol bielogvardejský dôstojník, ktorý spolu s manželkou učiteľkou utiekol pred červenou pliagou z Ruska do Československa. Skonal, keď mal malý Gavril len jedenásť rokov, takže ten si ho príliš v pamäti neuchoval. Akurát, že otec veľa pil. Napriek tomu disponoval brilantnou pamäťou a dokázal odrapotať aj dvesto mien – čítaných odzadu. Niečo po ňom zdedil aj syn. Bol najlepším lúštiteľom hlavolamov a krížoviek v republike.

​Samotná matka na jeho výchovu nestačila. Žiaden triedny premiant z neho veru nevyrastal. „Už tradične som býval najhorším žiakom, mával som trojky z mravov a kopu nedostatočných. Vychovávali ma farári i mníšky, načierno som predával cigarety... Neraz som sa ocitol na šikmej ploche, bol som aj gaunerom, aj v polepšovni som bol,“ napísal sám o sebe. Nedokončil ani strednú školu.

Nechýbal mu však talent. Toho mal na rozdávanie, podobne ako ctižiadosti. V roku 1948 ho oboje priviedlo do redakcie Smeny. Zdržal sa v nej len dva roky. Ako tajomník odborovej organizácie odmietol podpísať výpoveď trom redaktorom, pretože si strana dostatočne nepreverila ich kádrový profil. Dostal padáka s tým, že má sklony k „individualizmu a bohémstvu“.

Jeho ďalšou prestupnou stanicou sa stala Priehrada mládeže, kde makal ako betonár, ale i tu zapôsobila gravitačná sila žur...