Nemecká armáda odráža na východnom i západnom fronte nápor nepriateľa, „podniká úspešné protiútoky a spôsobuje mu ťažké straty“. V Jalte sa stretli Churchill, Stalin a Roosevelt, ktorí „vyvolali túto vojnu a na ktorých konto je treba pripísať všetky zverstvá páchané v Európe“. Vo Francúzsku a v Belgicku, ktoré obsadili západní spojenci, už dnes „milióny ľudí hladujú, sú bez práce a strechy nad hlavou, chodia otrhaní, mrznú a tisíce detí umierajú na podvýživu“.
Aj takéto správy si mohli v stredu 14. februára 1945 prečítať Pražania v ranných vydaniach novín. Pochopiteľne, nechýbalo upozornenie, že „zatemnenie sa dnes začína o 18.30 a končí sa o 8.15 h“.
Privykli si naň, rovnako ako na prelety spojeneckých bombardérov, ktoré už patrili priam k dennému koloritu, a sprevádzalo ich kvílenie sirén. Metropole Protektorátu Čechy a Morava sa však letecké útoky vyhýbali, ľudia si na to zvykli a často sa počas poplachu ani neunúvali bežať do krytov. Mnohí verili, že starobylú Prahu Spojenci ani nebudú bombardovať, šírili sa tiež „zaručené“ správy, že to sľúbili exilovej československej vláde prezidenta Beneša.
Práve v tento deň však pochopili, že sa tragicky mýlili. Ich mesta sa prvýkrát priamo dotkla vojna. Letecký útok prišiel náhle, trval krátko, zostala po ňom spúšť a stovky obetí. A preživším sa na celý život vryl do pamäti.
„Stále je to živá spomienka a spája sa mi s ňou ešte jedna,“ spomínal pred niekoľkými rokmi emeritný dekan vyšehradskej kapituly Jiří Huber. Vo februári 1945 mal trinásť rokov a s rodičmi býval v štvrti Vinohrady, kam dopadlo najviac bômb.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.