V lete 1914, iba v priebehu pár dní, sa do globálneho konfliktu dovtedy nebývalých rozmerov zapojila veľká časť svetových mocností i ďalších európskych štátov. Masy rakúsko-uhorských vojakov v sivomodrých uniformách pochodovali na bojiská, pričom na opačnej strane frontu boli rozmiestnené vojská cárskeho Ruska či Srbska.
Keďže išlo o slovanské štáty, situácia bola obzvlášť citlivá práve pre vojakov c. a k. armády slovanských národností, vrátane Slovákov. Ako vysvetliť zmobilizovaným mužom a ich rodinám nasadenie proti príbuzným národom? Práve to bola jedna z úloh rakúsko-uhorskej vojnovej propagandy.
Svätá vojna
Azda nikto nemal na zmýšľanie poväčšine pobožných vojakov taký vplyv ako vojenskí duchovní, takzvaní poľní kuráti. Rakúsko-uhorská oficiálna propaganda zmobilizovaným chlapom, najmä katolíkom, vysvetľovala prostredníctvom kázní konflikt s Ruskom a Srbskom ako „svätú vojnu“ proti rozpínajúcemu sa pravosláviu. Sarajevský atentát bol vykresľovaný ako agresívny počin proti cirkvi a „poslednej katolíckej monarchii, ktorá tvorila bariéru proti územnej rozpínavosti cárskeho Ruska a bránila latinské kresťanstvo pred pravoslávím“.
„Boh s nami a našou správnou vecou!“ I s takýmto heslom boli v lete 1914 odprevádzané rakúsko-uhorské jednotky na front. Aj slovenský vojak počúval, že panovník František Jozef I. bol zástupca boží, čo dokazoval kríž na jeho korune.
„Kiež by víťazstvo naďalej sprevádzalo naše vojská! Nech stihne zaslúžený trest Rusov preto, že stále narúšali mier v Európe! Nech ostanú v hanbe Angličania pre svoju namyslenú a egoisticky vypočítavú politiku! Nech pocítia údernú silu nemeckej armády zvrhlí a svoju minulosť zavrhujúci Francúzi!“ oduševnene písal vojenský kurát trenčianskeho 71. pešieho pluku Jozef Tiso.
Dokonca i Ferdiš Juriga, známy národniar s ostrým jazykom, vystúpil vo veľmi jasnom duchu: „Bojujeme boj za dynastiu našu, ktorá je jediná na svete, otvorene aj úradne katolícka. Bojujeme za krajinu našu, ktorú by porušili nepriatelia, ak by sme nezvíťazili. Bojujeme za národ náš, áno, aj za tú našu slovenčinu, lebo ona v našej ríši ako v záhradke rásť, prekvitať bude.“
A slovenskí vojaci väčšinou naozaj odchádzali na bojiská s vierou vo víťazstvo monarchie. Najvyššie armádne velenie ich hodnotilo ako verných, spoľahlivých a chrabrých, viedenský denník Reichspost písal už v septembri 1914 o skvelých bojových výkonoch Slovákov na ruskom...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.