Víťazstvo československých vojakov v bitke pri ukrajinskom Zborove v júli 1917 prispelo zásadným spôsobom k formovaniu československých légií v Rusku i neskoršiemu vzniku československého štátu. Prvým samostatným československým vojenským útvarom v Rusku sa následne stal Československý armádny zbor, ktorý vznikol 9. októbra 1917.
Bitka pri Zborove neďaleko Ľvova sa stala súčasťou poslednej ruskej ofenzívy prvej svetovej vojny, pomenovanej podľa ministra vojny a neskoršieho premiéra Alexandra Kerenského. Demoralizovaná ruská armáda, zasiahnutá revolúciou a boľševickou agitáciou, ale už veľmi ťažko plnila rozkazy. Na dôležité úlohy preto velenie nasadzovalo dobrovoľnícke oddiely, medzi ktoré patrili aj tri pluky Československej streleckej brigády s počtom asi 3 500 vojakov. Víťazstvo légií pri Zborove sa nakoniec stalo jedným z mála úspechov celej Kerenského letnej (či júlovej) ofenzívy.
Po zborovskej bitke dal náčelník ruskej armády generál Alexej Brusilov súhlas na vytvorenie 2. československej divízie a Kerenský zrušil rozkaz, ktorým ešte na jar zastavil vytváranie československých vojenských jednotiek, a naopak, povolil nábor mužov z radov zajatcov. V priebehu leta 1917 tak stúpol počet československých legionárov o 27-tisíc mužov.
Československý armádny zbor vznikol na základe rozhodnutia ruského hlavného velenia a jeho veliteľom sa stal generál Vladimir Nikolajevič Šokorov. Zbor, ktorý bol najväčšou ozbrojenou zložkou prvého odboja, mal na konci roka 1917 už 38 500 českých a slovenských vojakov a skladal sa z ôsmich streleckých plukov a dvoch delostreleckých brigád.
Československí legionári dodržiavali pokyn vedúceho predstaviteľa československého zahraničného odboja Tomáša Garrigua Masaryka, ktorý bol pre nich veľkou autoritou, „nemiešať sa do vnútorných ruských sporov“ po boľševickom prevrate v novembri 1917. Legionári významne zasiahli do boja v bitke pri Bachmači neďaleko Kyjeva v marci 1918, kde zabránili hroziacemu obkľúčeniu nemeckou armádou a vybojovali prejazd vlakov na východ.
Prelomom bol marec 1918, keď Rusko uzatvorilo s Nemeckom separátny brestlitovský mier, a keď sa rozhodlo o presune légií cez Vladivostok do Francúzska (Masaryk vyhlásil armádny zbor v Rusku za súčasť československej autonómnej armády vo Francúzsku). Cesta cez európske bojiská nebola možná, západným smerom sa podarilo odísť iba prvým trom transportom. Boľševická vláda začala postupne odsun komplikovať a bojkotovať, pretože sa, okrem iného, snažila získať zbor pre svoje potreby.
Do otvoreného nepriateľstva medzi československým vojskom a boľševikmi vyústil takzvaný čeľjabinský incident z mája 1918. Pri ňom legionári usmrtili maďarského zajatca, ktorý z prechádzajúceho vlaku úmyselne a ťažko zranil jedného legionára. Sovieti potom uväznili niekoľkých československých politikov zdržiavajúcich sa v Moskve a légie sa následne rozhodli, že si vynútia prejazd cez Sibír silou. V priebehu leta obsadili obrovské územie pozdĺž Transsibírskej magistrály od Povolžia až po Irkutsk a dobyli veľké mestá na Sibíri.
Ich ďalšiemu presunu na východ zabránilo júnové rozhodnutie dohodových mocností o využití československých jednotiek v bojoch proti boľševikom, čo bol ale jeden z dôvodov následnej demoralizácie. Situáciu vyriešila dohoda o prímerí z februára 1920. Dokument pre legionárov znamenal voľný prejazd s plnou výzbrojou na východ. Ako istá záruka poslúžila légiám časť ruského zlatého pokladu, ktorého sa zmocnili spolu s Bielou armádou v Kazani v auguste predošlého roka.
Do konca roka 1918 vstúpilo do československých légií v Rusku viac než 60-tisíc mužov. Po reorganizácii zboru vo februári 1919 vznikla ešte 3. československá divízia. V rokoch 1919 až 1920 priplávalo v lodných transportoch z Ruska späť do vlasti viac než 56-tisíc vojakov a 11-tisíc civilistov. Poslední z nich sa do vlasti dostali až neskoro po vojne, na jar 1921.