Spolu s vojnou zmietanou Líbyou patrí medzi najuzavretejšie krajiny Severnej Afriky. Na rozdiel od Tuniska, Maroka či Egypta, ktoré majú veľkú časť ekonomiky závislú od turizmu, je pre zahraničných návštevníkov len veľmi ťažko dostupné. Napriek tomu láka investorov predovšetkým z Francúzska, ktoré nad ním držalo koloniálnu ochrannú ruku vyše 130 rokov.
Prečítajte si, čím sa Alžírsko ekonomicky odlišuje od svojich susedov, prečo ho potápajú prudké výkyvy cien ropy aj čo jeho vláde prekáža na investíciách západných automobiliek.
Venezuelský scenár
Všetky tri patrili niekoľko desaťročí Francúzsku. A všetky získali samostatnosť začiatkom druhej polovice minulého storočia. Kým však Maroko vyhlásilo nezávislosť v roku 1956 a Tunisko o rok neskôr len po menších sporoch s Francúzskom, Alžírsku sa to podarilo až v roku 1962, aj to za cenu krvavého konfliktu.
Zatiaľ čo Maroko a Tunisko postupne stavili na budovanie infraštruktúry cestovného ruchu na desiatkach kilometrov nedotknutých pláží a lákanie zahraničných dovolenkárov, Alžírsko si vybralo opačnú cestu. Krajina sa do veľkej miery uzavrela pred svetom. A kým obaja jej spomínaní susedia dnes vítajú európskych turistov bez nevyhnutnosti vybavovať si víza, do Alžírska sa v súčasnosti dostanete len po zdĺhavom a nákladnom vybavovaní formalít.
Jedným z dôvodov je aj silná pozícia islamistov medzi obyvateľmi krajiny a s tým súvisiaci prísnejší režim vlády. Alžírsko je rozlohou oveľa väčšie než Maroko či Tunisko a jeho veľkú časť tvoria púštne oblasti Sahary. Práve v nej našli útočisko radikálne džihádistické skupiny. Tie v minulosti často unášali zahraničných návštevníkov a požadovali od krajín ich pôvodu miliónové výkupné. Autoritatívni vodcovia sa preto snažili tvrdým diktátom udržať poriadok....
Zostáva vám 85% na dočítanie.