Radšej istoty ako sloboda?

Ste rada, že žijete práve v súčasnosti?
Som veľmi šťastná. Toto je úžasná doba ekonomického rastu. Príjem na osobu vo svete rastie ročne dvojpercentným tempom aj vrátane krajín ako India a Čína. Padol komunizmus. Centrálne plánovanie zlyhalo. Krajinám ako Slovensko sa darí veľmi dobre. A je to najmä čoraz slobodnejšia spoločnosť. To viem uviesť aj na príklade. Zmenila som pohlavie v roku 1995, pričom v 50. rokoch, keď som bola dieťa, to bolo nemysliteľné. Takže aj toto ilustruje fakt, že sme čoraz slobodnejší.

Mnoho ľudí by s vami nesúhlasilo. Tvrdili by, že nezarobia na svoje živobytie a nemajú dostatok voľného času. Čo by ste im na to povedali?
Povedala by som im, aby sa trochu vzdelali v dejinách. Som ekonomický historik, opýtajme sa teda, o koľko narástol príjem na osobu od roku 1800. Alebo posledných sto či 50 rokov. Za posledných dvesto rokov tento príjem narástol o dvetisíc percent. Nie sto ani dvesto percent. A od pádu komunizmu stúpol zase trojnásobne. To je obdivuhodný výkon. Ľudia, ktorí nie sú mylne nostalgickí za socializmom, vedia, že časy sa ohromne zlepšili. Ale problém je v závisti. Tú totiž nikto nedokáže uspokojiť. Ja napríklad závidím vám, že viete hovoriť po anglicky aj slovensky. Ja to nedokážem. V každom prípade, nemôžeme na závisti stavať sociálnu politiku. Ľuďom sa dnes darí a mali by byť za to vďační.

Ako si teda vysvetľujete nostalgiu Slovákov k socializmu?
Vidím za tým dva problémy. Jeden je ten, že starší ľudia nemajú radi zmenu. Žiadnu zmenu. Druhý problém je, že mladí ľudia vyrastajú v rodinách, ktoré sú socialistické vo svojej povahe. Mama je centrálny plánovač, príjem deti dostávajú zadarmo. Každý dostáva toľko, koľko potrebuje, a takto by to aj malo byť. Problém je, že takýmto spôsobom nemôžu fungovať veľké spoločnosti. Prirodzene, mladí ľudia chcú riešiť nerovnosti, aj ekonomické, v spoločnosti tak, ako boli naučení v rodine. Ale to sa nedá....