Kosovo len nedávno povstalo z prachu politického patu, no duchovia rozvratu sa nikdy nevzdávajú ľahko. Po bezmála roku najhoršej paralýzy od vyhlásenia nezávislosti sa krehká balkánska krajina konečne vrátila k ako-tak fungujúcim štátnym inštitúciám. Stále nad ňou visia tie isté veľké otázniky: staré elity, staré konflikty a staré rany.
Parlament v Prištine vo februári konečne potvrdil vo funkcii staronového premiéra Albina Kurtiho a jeho tretí kabinet. Kosovo prežívalo iba s prechodnou vládou s oklieštenými právomocami už od volieb spred vyše roka. A medzičasom, koncom decembra, absolvovalo i nové, opakované voľby.
Pokusy o zostavenie životaschopnej vládnej väčšiny opakovane narážali na neprekonateľný múr roztrieštenosti. Zvlášť markantne sa to prejavovalo v patologickej neschopnosti zvoliť nového predsedu parlamentu, ktorého poslanci odklepli až na neuveriteľný asi 60. pokus.
Kľúčová vládna agenda a reformy pochopiteľne uviazli na mŕtvom bode. A Prištine hrozilo, že preto príde zhruba o 170 miliónov európskej pomoci, čo sú pre túto chudobnú krajinu naozaj veľké peniaze.
Mnohí domáci i vonkajší pozorovatelia po prekonaní paralýzy jasali, že v Kosove už konečne majú „vymaľované“. Vďaka drvivému víťazstvu v predčasných voľbách si Kurti, na rozdiel od tých predchádzajúcich, pomerne hladko zaistil ustanovenie parlamentu aj sformovanie vládnej väčšiny. No nie nadlho.
V článku sa ešte dočítate:
– Čo stojí za ďalšou paralýzou kosovských štátnych orgánov.
– Prečo rokovania so Srbskom viaznu už roky bez viditeľnej zmeny.
– Kto by mohol spasiť Kosovo podľa Trumpovej administratívy.
Dostupné pre predplatiteľov 
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
