Po izraelských a amerických úderoch na Irán sa doslova roztrhlo vrece s vyhláseniami o skorom páde tamojšieho režimu. Silnými prognózami nešetrili Donald Trump, Benjamin Netanjahu, Friedrich Merz ani lídri ďalších západných krajín. Zväčša sa pri tom zhodovali v presvedčení, že nebezpečnú vládu ajatolláhov nevyhnutne nahradí niečo lepšie.
„Na Teherán udrelo tornádo. Symboly moci sa rúcajú pod ťarchou bômb a masy obyvateľstva utekajú. Takto to vyzerá, keď padá diktatúra,“ písal po spustení izraelskej ofenzívy minister obrany Jisrael Kac.
Nádeje na zvrhnutie dlhočného represívneho systému vyjadrovali aj mnohí Iránci. Nahlas, samozrejme, len tí v zahraničí. „Ľudia v Iráne si spolu s celým svetom uvedomili, akým papierovým tigrom je celý tento režim. Predpovedám, že teraz sa im konečne podarí zbaviť sa ho,“ povedala pre Reuters iránska aktivistka a nositeľka Nobelovej ceny za mier Širín Ebadiová.
V celej tejto vrave zanikali slová iných pozorovateľov, ktorí nabádali na opatrnosť. Varovali, že iránsky drak síce stratil niekoľko hláv, ale mnohé ďalšie mu ešte zostali. A že tešiť sa z jeho pádu by bolo prinajmenšom predčasné. Uprázdnenú dračiu jaskyňu totiž mohli zaujať i ďaleko horšie monštrá.
Strach pod maskou
Irán sa izraelsko-amerických útokov bál už veľmi dlho. Minimálne od vlaňajšej jesene, keď Trump vyhral prezidentské voľby. A reálne hrozilo, že by svojmu priateľovi Netanjahuovi mohol dať zelenú k dlho pripravovanému masívnemu úderu na Teherán. Po Iráne sa vtedy na dlhé mesiace zľahla zem.
Prestížou i postavením islamskej republiky už predtým značne otriaslo, keď Izrael značne potrhal sieť jej regionálnych spojencov. Iránski predstavitelia síce predstierali, že sa nič nedeje, a nešetrili obvyklými sebavedomými vyhláseniami. Vo vzťahu k svetu si však udržiavali veľmi nízky profil. Vedeli totiž, že ak sa Američania a Izraelčania rozhodnú udrieť na centrá iránskeho režimu, mohlo by byť v stávke jeho samotné prežitie.
Popri tom však Iránci ďalej posúvali svoj jadrový program k možnému vývoju atómovej zbrane. Podľa všetkého chceli mať v rukách len silnejšiu kartu na vyjednávania s Trumpom, ale odkladanie dohody sa im stalo osudným. Zdá sa, že to ajatolláhovia prekombinovali a veci zašli aj z ich pohľadu priďaleko. Zrejme si aspoň niektorí z nich uvedomili, že by v dôsledku vlastných mocenských hier mohli prísť o všetko. Aj o vlastný krk.
Bezprostredne však nič nenasvedčuje tomu, že by sa vládne domino v Teheráne malo rozsypať – žiadne veľké protesty ani zvraty v hierarchii moci nevidno. Najvyšší vodca Alí Chameneí deklaruje veľké víťazstvo v boji proti USA a Izraelu a tvrdí, že iránsky štát i jeho nukleárny výskum prežili nepriateľské údery bez väčšej ujmy. Teherán zastavil spoluprácu s jadrovou agentúrou OSN a jeden z hlavných iránskych klerikov vydal fatvu nepriamo vyzývajúcu moslimov celého sveta na zavraždenie Donalda Trumpa.
Dôkladne utkané siete
Expert na Irán Matouš Horčička pripúšťa, že štruktúry Iránskej islamskej republiky môžu byť momentálne dosť otrasené. No očakávania na náhle zrútenie mocenského systému, budovaného a upevňovaného už takmer polstoročie, mierni.
„Celý režim je veľmi robustný. Nestojí na vode, ale na pevných koreňoch. Nie je len akousi vojenskou diktatúrou, ktorá sa zrúti, keď padne niekoľko hláv,“ konštatoval v rozhovore pre HN analytik z českej Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO).
Izraelské rakety, drony a bomby zlikvidovali desiatky príslušníkov iránskej generality, veliteľov revolučných gárd či popredných vedcov zapojených do jadrového programu. Všetkých však v mocenskej mozaike možno aspoň sčasti nahradiť inými kockami. Vláda šiitských duchovných má okrem toho medzi Iráncami stále dosť širokú podporu, ktorá síce rokmi klesá, ale stále nie je zanedbateľná. Súdiac podľa účasti na voľbách, môže režim stále podporovať asi tretina populácie.
Obzvlášť tvrdým úderom pre iránsky režim by mohlo byť zabitie samotného zosobnenia islamskej republiky Alího Chameneího. Trump sa s touto myšlienkou viackrát otvorene pohrával, za čo si aj vyslúžil rozsudok smrti v podobe fatvy. Tvrdil, že vie, kde sa uctievaný najvyšší vodca ukrýva, a označil ho za „ľahký terč“. Jeho likvidáciu však Spojené štáty neplánujú, aspoň nateraz nie, písal šéf Bieleho domu na sociálnej sieti.
Práve u Chameneího, ktorý má posledné slovo v zásadných štátnych záležitostiach, sa zbiehajú všetky mocenské linky, on drží celý systém pohromade. Stojí v strede medzi rôznymi súperiacimi klikami režimu a ony ho bezvýhradne rešpektujú. Snaží sa vyvažovať postoje protizápadných jastrabov a umiernenejších pragmatikov a v rámci celého mechanizmu moci predstavuje stabilizujúci a mediačný faktor, ktorý by v Teheráne po jeho smrti mohol veľmi chýbať. „Aj sám Chameneí je však nahraditeľný, je tam množstvo ďalších duchovných. Hoci nemajú takú moc, vplyv ani reputáciu ako on,“ konštatuje znalec iránskej politiky.
Revolučný Gardistan
Úvahy o tom, že by sa mohlo zvonka dopomôcť tomu, aby sa iránsky režim zrútil ako domček z karát, sú obrovskou lotériou. Nástupnícka vláda by totiž mohla byť i horšia než súčasné autoritárstvo odvodzujúce svoju legitimitu od šiitského islamu.
„V Iráne skutočne vládne odpudivá autokracia, ktorá podkopáva rast krajiny a ubližuje vlastným ľuďom. Ale po nej by pravdepodobne nenasledovala demokracia, ale vláda Islamských revolučných gárd,“ píše sa v analýze washingtonského think tanku Atlantic Council. Takáto vojenská diktatúra by zrejme bola, minimálne vo svojej počiatočnej fáze, oveľa radikálnejšia, tvrdšia než aktuálny režim.
Revolučné gardy už teraz vytvárajú akýsi paralelný štát v štáte, hoci sú oficiálne podriadené autorite najvyššieho vodcu. Disponujú vlastnou armádou, námorníctvom, letectvom, raketovými a špeciálnymi jednotkami nezávislými od iránskych ozbrojených síl. Prevádzkujú tiež vlastnú sieť väzníc, tajnú službu a dobre vycvičené milície schopné rozháňať protesty. Pod kontrolou gárd je i obrovské ekonomické impérium, ktoré podľa rôznych odhadov zasahuje asi tretinu iránskeho hospodárstva: od stavebníctva cez ropný a plynový sektor až po telekomunikácie.
Prostredníctvom siete svojich členov a lojalistov tiež výrazne zasahujú do iránskej politiky a svoju ideológiu šíria cez rozsiahly systém univerzít, škôl, nadácií a spriaznených médií. Na zaplnenie vákua vyvolaného prípadným zrútením režimu duchovných by teda evidentne mali všetky potrebné predpoklady práve revolučné gardy. Irán by sa pod ich vedením mohol pretvoriť na ultrakonzervatívny „Gardistan“ s otvorene vojenskou vládou. Bez vyvažujúceho vplyvu Chameneího a pragmatikov by tak predstavoval ešte väčšiu hrozbu pre Západ než súčasná garnitúra šiitských duchovných v turbanoch.
Líbya 2.0
Medzi „kuvičími hlasmi“, ktoré sa nedali uniesť triumfalistickými náladami z oslabenia iránskeho režimu, bol aj francúzsky prezident Emmanuel Macron. Vojensky tlačiť na zmenu systému v Teheráne bez jasného následného plánu by podľa neho predstavovalo veľkú strategickú chybu. „Považuje azda niekto za dobrý nápad, čo sa stalo v roku 2003 v Iraku? Alebo to, čo sa deje v Líbyi od roku 2011?“ pýtal sa Macron svojich kolegov zo skupiny G7. Narážal pritom na chaos a násilie, ktoré zachvátilo Irak po zvrhnutí Saddáma Husajna, a na rozvrat líbyjského štátu pokračujúci aj 14 rokov po zabití Muammara Kaddáfího.
Experti na transformácie režimov dlhodobo varujú, že násilné odstránenie autoritárskych vládcov môže viesť k nepredvídateľným až katastrofálnym následkom. Obzvlášť, ak je takáto zmena presadzovaná zvonku bez toho, že by na ňu dozreli podmienky vnútri samotnej krajiny.
Plne to platí aj v prípade etnicky, nábožensky i sociálne heterogénneho Iránu. Čierne scenáre preto varujú pred tým, že by sa táto 90-miliónová krajina mohla rozpadnúť na jednotlivé separatistické regióny, kde by sa moci chopili Kurdi, Balúčovia, Arabi či Azerbajdžanci. Vzniknuté bezpečnostné vákuum by potenciálne mohlo viesť i k vypuknutiu násilia alebo dokonca občianskej vojny. Kombinácia slabej centrálnej vlády, vnútorného rozvratu či zahraničných intervencii by navyše mohla šíriť nestabilitu do celého, už aj bez toho nepokojného regiónu. Takáto „balkanizácia“ by iste neprospela vôbec nikomu. Zrejme by ju s nadšením nevítali USA ani Izrael. Ani tradiční súperi Iránu ako Saudská Arábia či Turecko, ktorí by ináč voči oslabeniu Teheránu určite nenamietali.
Maják demokracie
Najväčší optimisti sa upínajú k tomu, že by teokratickú diktatúru mohla nahradiť sekulárna demokracia s rešpektom k ľudským i občianskym právam. Dúfajú, že rozbuškou k tomu by sa mohla stať ďalšia mohutná vlna protivládnych protestov. Za posledné roky ich Irán zažil už niekoľko a mohutný bezpečnostný aparát ich dokázal potlačiť len za pomoci tvrdých represií. A nespokojnosť medzi ľudmi je naozaj veľká, obzvlášť v mladších generáciách a medzi príslušníkmi strednej triedy. Režim si zrejme dobre uvedomuje, že to medzi ľuďmi vrie. Že nespokojencov, alebo aspoň ľudí indiferentných k islamskému zriadeniu, je asi viac než jeho stúpencov.
Izraelské a americké údery síce do istej miery Iráncov stmelili a povzbudili ich aj tak už dosť silné vlastenectvo. Nie je však málo ani tých, ktorí sú presvedčení, že ich do konfliktu so Západom zbytočne zatiahli ich vlastní vodcovia. Iránske úrady preto v posledných týždňoch sprísnili tresty za akúkoľvek podporu západných útokov či údajné kontakty s nepriateľskými mocnosťami. Objavili sa tiež správy o masovom zatýkaní, zvýšení tempa popráv či nasadzovaní armády v civilných oblastiach.
„Režim čelí tlaku zvnútra i zvonku, preto sa snaží ľudí vystrašiť. No tento strach sa môže v istom momente premeniť na hnev a vyhnať ľudí do ulíc,“ konštatuje analytik AMO. Nobelistka Ebadíová verí, že by to v Iráne mohlo spustiť nenásilnú revolúciu, ktorá zmetie islamskú republiku a vytvorí podmienky pre nástup demokracie. Známy iránsko-turecký ekonóm Nouriel Roubini predpovedá, že takáto revolúcia nastane v priebehu roka, a to bez zásahu vonkajších síl. Žiadnu vládu nanútenú zvonka, obzvlášť zo Západu, by Iránci i tak nikdy neprijali.
Svetlej demokratickej budúcnosti zjavne stojí v ceste niekoľko veľkých balvanov. Iránska opozícia je v dôsledku neustálych represií veľmi slabá a roztrieštená a nejednotné sú i protirežimové sily v exile. Pochybnosti sú aj nad tým, či by bolo miestne obyvateľstvo schopné demokraciu vôbec akceptovať. Islamská republika však kombinuje prvky diktatúry s demokratickými mechanizmami – ľudia sú tam zvyknutí rozhodovať o prezidentovi i poslancoch, hoci mnohé kľúčové rozhodnutia zostávajú v rukách ajatolláhov.
Konzervatívne kruhy by sa v každom prípade svojej moci asi nevzdávali ľahko. V prípade ďalšieho oslabenia režimu a silného ľudového odporu by mohlo eventuálne dôjsť len k jeho mäkkej transformácii – k miernemu posilneniu sekulárnych a občianskych prvkov na úkor vplyvu duchovenstva. Celý systém by sa tak sám čiastočne zreformoval, aby predišiel úplnému kolapsu. Veľkou otázkou by však bola legitimita takejto zmeny u islamských konzervatívcov i v širších kruhoch obyvateľstva.
Osvietený monarcha?
Akákoľvek nenásilná zmena režimu by si pravdepodobne vyžadovala vytvorenie nejakej formy prechodnej vlády. Tú by mohli vytvoriť technokrati, reformisti alebo i časť pragmatikov z prostredia režimových elít. Ako nový dočasný líder, ktorý by priviedol krajinu k skutočným voľbám, sa často hovorí o synovi posledného iránskeho šacha. Korunný princ Kýros Rezá Pahlaví sa teší pomerne širokému rešpektu v kruhoch exilovej opozície.
„Toto je naša chvíľa pádu Berlínskeho múru. Predstavte si nový Irán. Slobodný a demokratický Irán, spolunažívajúci v mieri so svojimi susedmi, ktorý sa stane motorom rastu a príležitostí,“ prihovoril sa svojim krajanom koncom júna 64-ročný Pahlaví žijúci prevažne v americkom exile.
V spojitosti s jeho osobou sa dostáva do hry ešte ďalší možný scenár návratu iránskej monarchie. On sám seba označuje za zástancu demokratickej republiky a zdôrazňuje, že mu o znovuzískanie panovníckeho trónu nejde. Nostalgia za monarchiou je síce u časti Iráncov stále silná, ale určite nie dominantná.
Pahlaví opakuje, že k obnoveniu monarchie by mohlo dôjsť len na základe referenda o budúcej podobe štátneho zriadenia. Aj v prípade, že by sa Iránci vyslovili proti republike, nový šach by chcel byť iba symbolickou hlavou štátu s ceremoniálnymi právomocami. Väčšina pozorovateľov však takýto vývoj považuje sa nepravdepodobný.
Oveľa reálnejšie sa zdá, že by hlava pahlavíovskej dynastie mohla poslúžiť ako zjednocujúca, politicky neutrálna sila počas prípadného prechodného obdobia transformácie. Niektorí experti jeho možnú úlohu prirovnávajú k pozícii Václava Havla po páde komunistického režimu v Československu či k role španielskeho kráľa Juana Carlosa po smrti diktátora Franca.
V danej chvíli sa však veci javia tak, že režim iránskych ajatolláhov svoje oslabenie dokázal prežiť. Všetky úvahy o tom, čo by mohlo nasledovať po jeho zrútení, tak nateraz zostávajú v rovine akademických špekulácií, zbožných želaní alebo desivých vízií.